|

TY sa s nami nemôžeš hrať!

Neviem, ako vám, ale mne prázdniny vždy ubehnú až priveľmi rýchlo. Možno to bude práve tým, že sme v škole naladení na pravidelný režim a ten prázdninový si režírujeme sami. A možno by nezaškodilo niekedy naozaj vedieť zastaviť čas.

To som si pomyslela aj v pondelok, keď som s akousi nostalgiou poslala prázdniny do minulosti prevrátením strany v nástennom kalendári. O pár minút som z televízie začula zvučku známej rannej relácie. Všetci boli vo vytržení, lebo pripravovali živý vstup z istej bratislavskej školy, kde sa práve oficiálne otváral nový školský rok. Po odvysielaní reportáže moderátori predstavili divákom nové trendy v pomôckach do školy a za kuchynským pultom kuchár radil, ako navariť chutný obed pre školákov.         

Vstupy sa striedali, až ich zavŕšil rozhovor s jednou mladou redaktorkou tmavšej pleti. Nebudem ju predstavovať, pretože v tomto článku nezohráva dôležitú úlohu jej meno, ale rozhovor, ktorý s ňou urobili moderátori. Redaktorka rozprávala o svojom prvom dni v škole, o tom, ako ju zvládala  a ako sa jej život vyvíjal v rodine, kde je otec černoch a mama beloška.            

Priznám sa, že sa mi miestami nechcelo veriť, že hovorí o sebe. Pretože kvôli tomu, že je mulatka, ju celé detstvo v škole šikanovali a to nielen slovne, ale aj fyzicky. Moderátori sa pretekali v otázkach a po každej odpovedi konštatovali, že deti vedia byť kruté. Tento päťminútový vstup ma natoľko zamestnal, že som pár minút po skončení relácie ešte stále rozmýšľala nad tým, čo som práve počula. A preto som sa rozhodla napísať tento článok.

Druhý september zavrel bránu za dlhými letnými dňami plnými oddychu a zábavy a odštartoval nový školský rok, ktorý bude opäť trvať desať mesiacov. Pre žiakov a študentov to znamená zas a znova stereotypné vysedávanie v laviciach, plnenie povinností a menej voľného času. Preto, keď sa väčšiny zo školákov opýtate, či sa tešia do školy, odpovedia, že len na prestávky alebo kamarátov. Alebo oboje.

A práve tu, na školských chodbách, v uzavretých triedach a po vyučovaní sa stretávame s problémami, ktoré často zostávajú nevypovedané a nevyriešené. Múry školy veľakrát zakrývajú skutočný príbeh, ktorého dej sa jednoducho „zametie pod koberec“ a nikoho nezaujíma.                                                                                                             

V súčasnosti žijeme v spoločnosti, kde nikto nechce mať nič spoločné s problémami. Každý chce mať dokonalý bezstarostný život a od reality, ktorú vidí v televízii dáva ruky preč, pretože si myslí, že sa ho to netýka. A to je problém dnešného moderného človeka. Myslieť si napríklad, že keď je Sýria ďaleko, hrozba vojny sa ho netýka. Alebo v tomto prípade, že sú jeho deti milé a zlaté a pritom sa ich v škole spolužiaci boja. Zo zjavne roztomilých anjelikov sa nesprávnou výchovou stávajú malí tyrani, ktorí, ak sa nezačnú ohýbať v detstve, v budúcnosti z nich pôjde strach a dôsledkom svojho správania skončia na pokraji zúfalstva alebo na troskách rozpadávajúceho sa života.

Príčin môže byť hneď niekoľko. Najčastejšie sa opakujúcou bývajú nezhody v manželstve rodičov. Ak sa manželia hádajú alebo častujú verbálnymi či dokonca fyzickými útokmi, nemôžu čakať, že to ich dieťa neovplyvní. Deti sú ako biely kancelársky papier, na ktorý keď niečo napíšete perom, len veľmi ťažko to zmažete tak, aby bol opäť snehobiely. Spomienky a obrazy, ktoré si zachovali z vášho príkladu, sa s nimi budú ťahať celý život. Rodičia sú predsa prvým vzorom pre dieťa, ktoré ako špongia nasáva všetko, čo počuje a vidí. Určite sa aj vám niekedy stalo, že ste boli na návšteve u známych a vaše malé dieťa zrazu z ničoho nič povedalo, povedzme, nejakú nadávku. Okamžite ste zbledli a v duchu sa pýtali, odkiaľ to má. Ale úprimne, kde inde sa malé dieťa pohybuje, ak nie v domácom prostredí a v prítomnosti rodičov?

Ak vidí rodičov, ktorí sa k sebe správajú neúctivo, netolerantne, ba až nemorálne, nemôže inak, len ich napodobňovať, pretože v živote nevidí lepší vzor a nikto ho nenaučil byť dobrým človekom. A aj preto rozvodovosť na svete zo dňa na deň rapídne stúpa. Je to ako začarovaný kruh plný kriku, sĺz a bezradných detí, ktoré zrazu nevedia, prečo sa každý mesiac musia striedať pri mame a otcovi, keď boli doteraz všetci spolu.

Hovorí sa, že najlepšia obrana je útok, a preto si svoju bezradnosť kompenzujú tým, že si túžia dokazovať svoju výnimočnosť. Je to pochopiteľné, ak sa im v detstve dostalo málo uznania či pochvaly. V novom školskom roku by sme preto na pozornosť nemali upozorňovať len samotných vodičov, ale najmä všetkých rodičov.                                                             

Práve nedostatok pozornosti je druhou príčinou, prečo sa niektoré deti nevedia vpratať do kože. Svoju dôležitosť si tak budujú silou. A kto je lepšia obeť ak nie spolužiak či spolužiačka, ktorí sa v triede nejako odlišujú? Či už farbou pleti, vierovyznaním, pôvodom alebo hoci len lepšími známkami.

Inakosť je v súčasnosti viac problémom ako výnimočnosťou. Ak sa pýtame prečo, nájdeme tretiu a najzávažnejšiu  príčinu zlej výchovy, a tou je málo času, ktorý s deťmi rodičia trávia. Deťom chýba pochopenie, rozhovor, zdôverenie sa, pohladenie, úsmev a istota, že sú pre svojich rodičov to najcennejšie, čo v živote majú. Mnohokrát stačí len krátky rozhovor pred spaním o tom, ako bolo v škole, čo je nové, čo dieťa trápi alebo čo sa mu podarilo. Láskavé pohladenie je takisto zázračným liekom na ubolenú detskú dušu. Koniec koncov, skutky väčšinou povedia viac ako samotné slová.

Väčšina dospelých si myslí, že deti netreba zaťažovať vážnymi vecami, vraj sú na to príliš malé, nechápu to a je to zbytočné. Lenže nič, čo dieťaťu poviete, nie je zbytočné. Všetko sa mu zapíše do pamäti a ak sa v živote s niečím stretne, bude na to vedieť adekvátne reagovať.

Ak dieťa dokážeme varovať pred všakovakými nebezpečenstvami, prečo s ním nerozoberieme aj témy, ako sú empatia, tolerancia a vzájomné rešpektovanie sa? Prečo sa aj v katolíckych rodinách zamlčiava niečo také dôležité? 

Je potrebné deťom vysvetliť, že keď sa v živote stretnú s človekom inej pleti, vierovyznania alebo so znevýhodneným zdravotným stavom, nemajú ho odsúdiť, ale popremýšľať, ako by sa asi cítili ony, keby boli terčom nevhodných poznámok všetkých naokolo. Učme ich, ako podať pomocnú ruku a nie, ako ukazovať prstom.

 

Skúsme deťom venovať viac zo svojho času, skúsme ich pozorne počúvať a aj malé zmeny v ich správaní radikálne prehodnotiť. Pretože všetko, čo v živote detí zanedbáme, sa nám vypomstí na našej vlastnej budúcnosti.



Ohodnotiť článok:
Komentáre (0)
Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa prosím prihláste.