|

Detský plač za zatvorenými dverami

Detský plač za zatvorenými dverami - obrázok

Prvé novembrové dni nás v tlmenom svetle sviečok nútia zamyslieť sa and životom ako takým. Keď prechádzate cintorínom a chladný jesenný vietor vám pohládza tvár, prepadne vás akási nostalgia, hlavu máte však akoby úplne prázdnu. Zrazu nedokážete myslieť na nič. Len mlčky stojíte nad hrobom blízkeho a ticho spomínate. Nechávate priestor emóciám a napokon, v istej chvíli, sa už neubránite slzám. Spomínate na človeka, s ktorým ste sa ešte pred pár dňami, mesiacmi či rokmi smiali, riešili problémy, aj si poplakali.

Vtedy pochopíte, aké vzácne sú okamihy s ľuďmi, ktorých máme okolo seba a aký vzácny je život sám osebe. A aké zbytočné sú hádky, ktorými si život skracujeme o pár dní nerozprávania sa, nenávisti a zlosti. A pritom stačí len malý okamih a nestihneme sa ani rozlúčiť.                                                                                   

Druhého novembra sa však na celom Slovensku konali sväté omše nielen za duše našich zosnulých, ale aj za nenarodené deti, a to v rámci kampane s názvom Sviečka za nenarodené deti. Počas priebehu tejto kampane sme si mohli zakúpiť malú sviečku, špeciálne vyrobenú na tento účel a umiestniť ju do okna ako symbol pietnej spomienky. Všetci sme sa tak zjednotili v modlitbe za ochranu života.                                                                                                              

Prečo som si ako tému  vybrala práve túto spomienku? Nielen kvôli Pochodu za život, ktorý sa konal v septembri, ale aj kvôli príbehu, o ktorom som sa prednedávnom dopočula.                                                                                                                                           Totiž, v jednej z podvečerných relácií istej známej komerčnej televízie som pred týždňom sledovala naozaj veľmi zaujímavú reportáž. Týkala sa, samozrejme, dušičkového obdobia a samotnej Pamiatky zosnulých.      

Táto reportáž bola o dvoch mladých manželoch, ktorí veľmi túžili po bábätku. Keď zistili, že sa ich želanie po niekoľkých rokoch dúfania konečne splní, veľmi sa tešili a predstavovali si, ako bude ich dieťatko vyzerať, ako sa bude volať a ako im zmení život. Lenže ich radosť netrvala dlho. Dieťatko sa narodilo v 22.týždni a mŕtve. Rodičia, zarmútení z tejto smutnej udalosti, si svoje dieťa chceli riadne pochovať, a preto požiadali nemocničné oddelenie o vydanie telíčka ich bábätka. Žiaľ, jedna z lekárok ich odbila vetou: „Dieťa s váhou do 500 gramov je LEN biologický materiál.“                                          

A teraz nastupuje otázka: „Kam sa v takejto chvíli vytráca ľudskosť?“ Prečo sa niektorí ľudia, ktorým je dopriata istá autorita a miesto v spoločnosti a ktorí majú možnosť veci meniť, ohradzujú zákonmi a všakovakými nariadeniami len preto, aby sa odosobnili od takejto situácie a vyťahujú všetky možné zbrane len preto, aby nemuseli riešiť byrokraciu spojenú s daným prípadom? Kam sa v takýchto chvíľach vytráca ľudská dôstojnosť, úcta k životu, svedomie, súcit so zúfalými rodičmi, ktorí práve prišli o dieťa?! Prečo v našej spoločnosti, najmä vo veľkých inštitúciách ako sú úrady či nemocnice, neexistujú morálne zásady, ale iba zákony a nariadenia? Takto to predsa fungovalo za čias socializmu. Naozaj nemá ľudskosť v demokratickom štáte ešte stále svoje miesto?                                    

Koniec koncov, aj samotné zákony hovoria v prospech rodičov nasledovne: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (Zákon o pohrebníctve č. 131/2010 Z.z., § 3, odsek č.8)

 

 

 Mladým manželom ich dieťa nakoniec po mnohých „naťahovačkách“ s nemocnicou vydali, aby ho mohli pochovať, ale nechcela som v tomto článku poukázať len na samotný príbeh, ale na spôsob, akým sa odohral.                                                                                                                                                  

Je život ešte nenarodených detí pre nás naozaj len biologickým materiálom? Iste, jedná sa o telo dieťatka, nie o jeho dušu, ale ak je telo len akýmsi materiálom, prečo mu stále prejavujeme takú veľkú úctu, staráme sa oň a nakoniec ho pochovávame so všetkým, čo k tomu patrí?                           

Veď ešte zo samotnej biológie vieme, že medzi biologický materiál alebo, ak chcete, odpad, sa zaradzujú uhynuté zvyšky rastlín, húb a živočíchov. Keď som si do internetového vyhľadávača naťukala túto vetu, našla som plno článkov o kompostovaní. Človek nie je spomenutý ani v jednom. Tak odkiaľ máme takéto pochybné informácie s nulovou pravdivosťou?                                                          

Je možné, žeby človek nazýval vlastný život odpadom a pristupoval k nemu tak nezodpovedne? To sotva. Nikto, koho by sa udalosť opísaná vyššie týkala, by niečo také nevyslovil. A život dieťaťa pred narodením, je predsa takisto životom. Nič viac a nič menej.                                  

Preto sa naozaj niet čo čudovať, že sa na Pochode za život tento rok zúčastnilo také veľké množstvo ľudí. Za úctu k životu je potrebné bojovať, a to všetkými dostupnými prostriedkami.

Pretože raz môže byť pre niekoho aj ten náš život len biologickým materiálom, len akýmsi vzácnym, no predsa nedoceneným veľdielom.

Lenka Novotná/ foto: zena.pravda.sk



Ohodnotiť článok:
Komentáre (0)
Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa prosím prihláste.