|

Vždy pripravený!

Vždy pripravený! - obrázok

Možno si poviete, že som týmto heslom práve použila terminológiu z minulého storočia a neslávnych čias socializmu, ale toto heslo, hoci je už dávno zapadnuté prachom, je aj v súčasnosti celkom výstižným. Teda, aspoň v niektorých okamihoch života, aj keď v úplne inom kontexte, na aký sme pri ňom zvyknutí...

Poznáte to. Nový rok, celá kopa novoročných predsavzatí a rozpis plánov na celý nadchádzajúci rok. Niektorí sa chystajú na svadbu, iní na príchod nového človiečika, ďalší majú pred štátnicami či maturitami. Zas sme o rok starší, pribúdajú nové vrásky, starosti, radosti i nové príležitosti. Ktovie, niektorí možno zmenia pracovné miesto, ďalší školu a poniektorí možno zažijú niečo, čo sa veľkými písmenami zapíše do kroniky ich života. Možností je veľa. Aj plánov a predsavzatí. Lenže s ich naplnením je to ako s tohtoročným snehom. Buď príde, alebo nepríde.                                                    

Je skvelé plánovať veci dopredu, zapisovať si ich do diára a potom si v mysli vyrobiť „trhací kalendár“ a odpočítavať, koľkokrát sa ešte treba vyspať, aby prišla konkrétna situácia a deň, na ktorý toľko čakáme. Podobne je to aj s deťmi a ich nekonečným očakávaním Vianoc. Alebo Mikuláša. Alebo oboch dohromady.        

Ak si už nejakú udalosť, povedzme oslavu, dobre naplánujete, a svieti vám v kalendári ako výstražný signál, čo urobíte ako prvé? Samozrejme, pozvete si hostí. Rodinu, zopár priateľov a možno aj nejakých známych z práce. Následne rozbijete prasiatko alebo celú výplatu a rýchlosťou svetla hádžete do vozíka v supermarkete všetko, čo vám príde na um. Aj to, čo nepríde, ale bolo by dobré to mať doma, však sa to ešte zíde. Potom listujete všetky svoje fascikle s receptami a hľadáte ten najväčší, najchutnejší a najšľahačkovejší koláč, aký v cukrárskom cechu existuje, len, aby ste sa blysli pred hosťami. Lebo, povedzme si úprimne, žiaden kompliment nepoteší tak, ako ten, ktorý je adresovaný šikovnej gazdinke. A potom už len upratujete. Všetko a všetkých. Od malých dekoračných vankúšikov na sedačke, až po zvedavé ratolesti, ktoré sa vám pletú popod nohy a chcú vám pomôcť, aj keď ste im minimálne dvestokrát povedali, že vám najviac pomôžu vtedy, keď si poslušne sadnú k televízoru a nebudú zavadzať.                                                                                

Lenže je tu ešte niečo, čo môže zavadzať. A, v podstate ani nie tak zavadzať, ako zničiť celú vašu snahu, upratovanie a pečenie dohromady. S uvedením príkladu je to pri takýchto udalostiach, ako je vyššie opísaná, celkom ľahké. Napríklad sa pokazí rúra, hostia odvolajú návštevu alebo nedajbože, ochorejú deti. A čo sa stane potom? V prvom prípade bude hrať svoju rolu nervozita a stres, v druhom sklamanie. V treťom sa doslova „vykašlete“ na celú oslavu a jediné, čo bude pre vás v danej chvíli prioritou, sú vaše deti.                                                      

Názorných príkladov na neočakávaný zvrat udalostí je veľmi veľa. Mohli by sme o nich hovoriť donekonečna. No vážnejšie neočakávané situácie vedia prekvapiť, vystrašiť aj poriadne vystresovať. Objavia sa tak nečakane, že ani nestihneme adekvátne zareagovať. V šoku len akosi podvedome prijímame fakt, ktorý bol doteraz len akýmsi strašiakom, ktorý visel niekde vo vzduchu nad našimi hlavami. Odrazu je nám jedno či máme upratané, napečené, ako sme oblečení. Je pravda, že človek sa nad plynutím života bližšie nezaoberá, ak všetko klape. No ak príde náhla zmena, zmeravie, pretože na to nebol pripravený.                                    

Isté veci si uvedomíme až vtedy, keď sa nás bytostne dotýkajú. Zrazu začneme premýšľať hlbšie a emotívnejšie. Po prvotnom šoku rozoberáme to, čo sa stalo a pritom rozmýšľame, čo sme ako urobili a mohli sme urobiť lepšie. Alebo opäť riešime budúcnosť. Zas a znova plánujeme, robíme unáhlené závery a vidíme akosi dopredu. Veď čo ak...                       

Ale to najdôležitejšie prichádza až neskôr. Po niekoľkých dňoch začneme uvažovať nad najdôležitejšou otázkou, a síce, prečo nám naše plány nevyšli a čo sme urobili zle. Možno sme sa len príliš snažili a videli pohár skôr poloplný než poloprázdny. Vtedy si uvedomíme, že to, čo sa deje, nevieme ovplyvniť a začneme sa cítiť bezmocne. Veci sa zrazu dejú akosi mimo nás a my nevieme, čo s tým, nedokážeme ich ovplyvniť. A neplatí to len výlučne pri neočakávaných udalostiach.


A práve pri zvratoch, pri náhlom narušení denného pracovného stereotypu si uvedomíme, že možno naozaj existujú veci medzi nebom a zemou a že všetko sa deje tak preto, lebo to Niekto iný chce inak ako my. Je to Jeho plán. On posúva figúrky po šachovom poli. On poťahuje šnúrkami. On síce dopustí, ale nikdy neopustí.        

                                                   
Aj preto sú plány len relatívnym pojmom. Pretože nič na svete nie je stále a aj „zabehaný“ život sa v jednej chvíli môže zdať úplne zmenený. A aj budúcnosť je len taká, akú ju máme napísanú v Knihe života. Môžeme ju síce ovplyvniť, ale nikdy nie úplne zmeniť. Ani plánmi, ani kalendárom, ani snami. Môžeme sa len snažiť o to, aby sme zo seba vydali to najlepšie a neskôr sa tešili z toho, že sme pre svoje šťastie a život urobili úplne všetko. A, samozrejme, byť pripravený, aj keď to nie je vždy ľahké. Uvedomiť si, že všetko na svete sa deje preto, lebo sa to tak diať má a ak to nedokážeme ovplyvniť, nezostáva nám nič iné, ako to prijať. Žiť s Láskou, ktorá sa zrodila v jasličkách tak, ako keby bol práve tento deň naším posledným.

                 
Začal sa nový rok. Tajuplná 2014-tka, ktorá nám opäť prinesie do života veľa nového. Veľa smiechu a radosti, no možno aj problémov a starostí. A možno si v nej aj smútok nájde svoje miesto. No nikdy sa nenechajme vyviesť z rovnováhy a práve v takej chvíli ukážme svoju silu a vieru.  


Pretože duševná vyrovnanosť je to, čo nás robí odvážnejšími meniť veci, ktoré zmeniť môžeme a silnejšími prijímať veci, ktoré zmeniť nemôžeme. 



Ohodnotiť článok:
Komentáre (0)
Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa prosím prihláste.