|

Oheň na škole časť.1

Oheň na škole časť.1 - obrázok

Hovorí sa, že škola je základ života a úspechu. Chcel by som vám napísať moje skúsenosti a môj názor na momentálny školský systém, ktorý má mať za úlohu vzdelávať žiakov a študentov a pripraviť ich na bežný život a do zamestnania, ktoré by v budúcnosti chceli robiť. Najprv napíšem príbeh v ktorom opíšem, ako som dopadol na vysokej škole ,keď som si povedal svoj vlastný názor na školský systém a poukážem na veci, ktoré sa v dnešných školách dejú.


Hovorí sa, že škola je základ života a úspechu. Chcel by som vám napísať moje skúsenosti a môj názor na momentálny školský systém, ktorý má mať za úlohu vzdelávať žiakov a študentov a pripraviť ich na bežný život a do zamestnania, ktoré by v budúcnosti chceli robiť. Najprv napíšem príbeh v ktorom opíšem, ako som dopadol na vysokej škole ,keď som si povedal svoj vlastný názor na školský systém a poukážem na veci, ktoré sa v dnešných školách dejú. Príbeh bude písaný trochu netradične a jednoduchým spôsobom. Preto začnem od môjho
posledného roku na vysokej škole, ktorý bol fakt až neuveriteľný a myslím si , že keď si ho prečítate, pochopíte, prečo som sa v niektorých situáciách zachoval tiež trochu netradične. V príbehu nebudem menovať osoby ale niektorým dám prezývky. Môžete tento príbeh aj preskočiť a pozrieť si až 9. Kapitolu alebo choďte rovno na poslednú 13. Kapitolu kde v skratke popisujem ako funguje náš školský systém a aký je jeho výsledok. Príbeh bude preložený do niekoľkých jazykov a rozposielaný po celom svete prostredníctvom sociálnych sietí, mailov a podobne. Kto bude chcieť, môže to dať zdielať, poslať ostatným, pretože si myslím, že sa to týka všetkých, nie len študentov.
Bol a bude poslaný médiám na Slovensku, ale aj po celom svete. Dúfam, že média nebudú ovplyvňované a zverejnia tento príbeh pravdivo a bez nejakých ďalších vymyslených vecí.
Keďže to bude zverejnené aj na sociálnych sieťach a rozposlané do mailov po celom svete, ľudia budú mať možnosť porovnať to, čo bolo napísané a čo bolo zverejnené v médiách .
Neskôr uvediem, ktorým médiám som článok poslal, aby ľudia vedeli , ktoré z nich mali odvahu to všetko pravdivo zverejniť, a ktoré nie. Chcem odkázať médiam ,že je to písane formou príbehu, takže tu neuvádzam konkrétne miesta a ani mená. Ale myslím si, že by nemal byť problém zistiť, o ktorú školu a ľudí sa konkrétne jedná.

 


Kapitola 1. Veľký Jožko


Bol som študent piateho ročníka jednej nemenovanej fakulty, ktorá sa nachádza v jednom nemenovanom meste na Slovensku v regiióne Šariš. Začal sa pre mňa posledný zimný semester môjho štúdia. Začiatky školy boli celkom kľudné, až nato, že hneď prvé týždne semestra som sa dozvedel od niektorých mojich známych, že môj vedúci diplomovej práce, ktorému som dal prezývku Veľký Jožko, začal o mne šíriť rôzne veci a rozpráva, že mi nedá urobiť diplomovú prácu a budem opakovať vďaka nemu ročník. Najprv som si povedal to bude asi nejaký zlý vtip, keďže do odovzdania diplomovej práce mi ostáva 7 mesiacov. Potom som ho stretol, myslím, že to bolo na chodbe a slušne som sa mu pozdravil. Jeho reakciou bol povýšenecký
úsmev. Rok dozadu, keď ešte nemal vyštudovaný titul Phd. tak sme si aj tykali, ale potom opäť chcel, aby som mu vykal. Vtedy som sa nad tým len pousmial.
Bolo mi povedané, že sa máme všetci, čo s ním máme diplomovú prácu, zastaviť u neho v kabinete.
Išiel som teda za ním, aby som sa dozvedel, čo vlastne od nás vyžaduje, aby som mal v diplomovej práci. Povedal mi, že si mám nájsť podnik, v ktorom budem vypracovávať praktickú časť a do konca októbra mu musím odovzdať prvé kapitoly teoretickej časti, približne 20 strán. Zanedlho som si našiel podnik, v ktorom by som mohol robiť praktickú časť mojej práce.
Poslal som mu mailom moju vypracovanú teóriu, aj keď som bol prekvapený, že ostatní, ktorí majú diplomovku u iných, nemusia vôbec nič odovzdávať. Za pár dní mi prišiel mail približne s takouto odpoveďou. „To si, akože myslite, že u mňa pochodíte? Zatiaľ je to všetko na nedostatočnú.“ Opravil som tu teóriu a poslal som mu ju asi ešte dvakrát, ale stále mi prišla podobná odpoveď. Chodil som za ním do kabinetu, pretože som chcel nejakú radu ohľadom praktickej časti. Pýtal som ako mám teda vypracovávať praktickú časť, že nech mi poradí
ako ďalej, ale on začal hovoriť o nejakej teoretickej metóde, ktorú by som mohol spraviť v praktickej časti. Ja som mu nato povedal ,že ja by som chcel robiť niečo iné, ale hlavne tak, aby táto diplomová práca bola aj prakticky použiteľná, a nie len teoreticky. Tiež som sa ho spýtal, či mi nevie poradiť niečo iné. On nato nič nepovedal. Dokonca vždycky, keď som odchádzal z kabinetu, mi na rozlúčku nezabudol povedať: „ Ja vás nepustím“.
V jeden večer, keď som sa bol trošku odreagovať od školy a zabaviť sa spolu s priateľmi, tak som ho uvidel, ako stoji pred vchodom spolu s našimi doktorandmi, ktorí boli tiež zo školy.
Hneď ako ma uvidel, tak ukázal na mňa prstom a povedal mi: „ Ja vás nepustím“. Tieto slová som už počul tak veľa krát, dokonca to rozprával aj minule v bare ostatným a ukazoval na nich prstom. Tak som v tú chvíľu pozrel na neho a povedal som mu asi toľko ,že nech už konečne s tým prestane a nech sa konečne trošku uvedomí. Odrazu stíchol, ale nakoniec som prišiel ku nemu a podal som mu ruku so slovami: „Asi som to trocha prehnal, ale už prestaň“. O pár dní som bol za ním, že už viem ,čo budem robiť vo firme a, že to budem konzultovať so svojim bratom. Musel som si nájsť niekoho iného, pretože môj vedúci práce mi nevedel poradiť. Tak som požiadal môjho brata, aby mi pomohol. On sa v tejto oblasti pohybuje už niekoľko rokov a
viedol projekty, ktoré sú z oblasti môjho zamerania a témy mojej diplomovej práce.
Keď som mu povedal, čo chcem urobiť, tak bolo na ňom vidieť, že asi mi s tým vôbec nebude vedieť poradiť. Opýtal som sa ho, že či to nechce prekonzultovať s bratom, aby mal aspoň nejakú predstavu čo chcem v praktickej časti robiť. Najprv nechcel, ale potom som vytočil číslo na brata a podal mu telefón do ruky. Volali spolu asi 20 minút. Neskôr som sa dozvedel, že môj vedúci diplomovej práce tvrdil, že do konca Vianoc máme odovzdať hotových 96 % diplomovej
práce. Dokonca vraj všetci ostatní odovzdali, okrem mňa. Brat ešte k tomu dodal, že stále rozprával nejaké teoretické vedomosti, ale o praxi nemal ani najmenšiu predstavu. Pousmial som sa nad tým a zavolal som niekoľkým mojim spolužiakom, ktorí majú s ním diplomovku, aby mi povedali, či naozaj už odovzdali skoro hotovú prácu. Predstavte si, že nikto z nich mu ju nedal ako on tvrdil. Prešlo pár týždňov a ja som radšej zmenil podnik, v ktorom by som vypracoval praktickú časť práce. Chcel som ísť za ním a ukázať mu, ako som pokročil s diplomovkou.
Ale dozvedel som sa od jedného môjho spolužiaka, že opäť každému na internáte hovorí, že on mi nedá urobiť a on tu vraj môže na tejto škole robiť, čo chce. Keď som sa to dozvedel, najprv som nevedel, ako sa mám zachovať. Potom mi napadlo, že pôjdem za pro – dekanom Zradcom Jurajom. Opýtať sa ho, že či si naozaj môže robiť čo chce. Povedal som mu skoro všetko o tom, ako sa správa a on sa ma nato opýtal: „ Vybavili ste si to s ním aj ručne stručne ?“
Odpovedal som mu :„ Nie, len som sa mu snažil dohovoriť, aby s tým prestal“. Pro – dekan mi nato odpovedal: „ V poriadku, porozprávam sa s ním“.

 


Kapitola 2. Veľký Knôtik


Zástupca vedúceho katedry

Prvý semester sme mali so zástupcom vedúceho katedry predmet, ktorý mal zahrňova prednášky, ale aj cvičenia. Na prednášky som nechodil. Prednášky vyzerali tak, že si sadol a v podstate len klikal do počítača a my sme opisovali text. Takéto prednášky mi vôbec nič nedávali a myslím si, že to bola len strata času. Chcel som teda prísť aspoň na cvičenia, aby som si mohol precvičiť príklady, ktoré boli v učive. Ale za každým, keď som sa dostavil v tom čase, keď mali byť cvičenia, tak som zistil, že ich vôbec nemáme, lebo tam nechodil . Koncom decembra prišli na rad zápočtové písomky. Rozdelil ich na dvakrát a vypracoval testy, na ktoré ste sa museli naučiť látku v podstate naspamäť, keď ste ich chceli urobiť. Ja sa ale nedokážem naučiť
nejaký text tak, aby som ho vedel ako básničku, tak som prvé písomky nespravil, podobne ako veľa iných študentov. Tých, čo písomky neurobili, si každého osobitne zavolal do kabinetu, aby písali ešte jeden príklad, ktorý majú podľa neho všetci zle. Ja som sa nemohol dostaviť, ale neskôr som sa od spolužiakov dozvedel, ako strávili v kabinete skoro aj pol dňa a trápil ich dovtedy, kým to nevypočítali. Keď sa ho opýtali, že či im nepomôže, tak povedal: „ To musíte vedieť, ja vám nemôžem pomôcť“ , a keď sa ho opýtali, či to už majú dobre vypočítané, pozrel sa do počítača a povedal: „ Vy to máte ináč ako v počítači“.
Najprv ma nechcel ani pustiť k písomke a chcel ma nechať opakovať predmet. Údajne, že už nemám právo na opravný termín. Musel som ísť za vedúcim katedry, ktorý rozhoduje o opravných termínoch a na jeho zásah mi musel dať ešte jeden termín.
O pár dní som išiel napísať obidve písomky. Keď som ich napísal, tak ich narýchlo opravil, pravdaže s pomocou toho, že musel pozerať do počítača a povedal: „Aj vy máte posledný príklad zle, musíte ho napísať ešte raz“. Začal som ho počítať, a v tom na chvíľku odišiel. Jeden profesor mi povedal: „ Takto trápi všetkých študentov, jeden tu minule bol niekoľko hodín, až mu z toho prišlo zle a skoro nám tu odpadol, tak som mu podal pohár vody, nech sa aspoň napije“.
Neskôr som sa dozvedel, ako sa chválil svojim kolegom v kabinete, že vyžmýkal niekoľkých študákov tak, až z toho pomaly odpadávali. Keď som sa ho opýtal, ako to mám počítať , tak mi bez pomoci počítača nevedel poradiť, a keďže to vôbec nevedel , tak mi ani neporadil. Nakoniec som to vyriešil a on nato povedal: „ Teraz som spokojný, že to už viete“. Je veľmi zaujímavé,že ten, kto učí, nevie vôbec vyriešiť príklad, a vyžaduje to od študentov. Najprv mi ho bolo
ľúto, pretože trpí komplexmi zo svojej výšky a nevie sa s tým asi zmieriť, a preto si potrebuje stále niečo dokazovať a vyvršuje si to na študentoch. Postupom času však u mňa stratil všetok rešpekt.

 


Kapitola 3. Veľký pán Semienko


S týmto doktorandom som síce nemal žiaden predmet, ale myslím, že si zaslúži tiež jednu kapitolu venovanú iba jemu. Neskôr pochopíte prečo. Keď som bol písať písomku z predmetu, ktorý som mal s Veľkým Knôtikom, tak tento doktorand bol ako dozor, aby sme neopisovali.
Vytiahol som mobil, ktorý som chcel použiť ako kalkulačku a na moment som sa otočil dozadu. No keď ma videl, tak nabehol a začal na mňa kričať ,že buď si presadnem, alebo mi zoberie
písomku. Potom opäť hulákal, že mám ísť až do poslednej lavice. Prišiel ku mne asi na meter a celý čas na mňa pozeral, tak som sa ho opýtal: „Keď ste už tu, neporadíte mi s postupom jedného príkladu“ ? A on v tom zobral moju písomku a roztrhal ju.

 


Kapitola 4. Veľmi dôležitý Profesor Findigo


Mal to byť obyčajný zápočtový predmet v letnom semestri. Lenže sme sa dozvedeli, že pán profesor sa rozhodol, že si z toho urobí ešte skúšku, na ktorú sa máme prihlásiť na internete.
Najprv sme museli napísať zápočtové písomky z tohto predmetu a potrebovali sme aspoň 11 bodov, aby sme sa dostali na jeho vymyslenú skúšku. Na prvý termín sa nahlásilo vyše 100 študentov. Skúšku urobilo približne 15 študentov. Veľa študentov bolo presvedčených ,že tú
skúšku spravili a boli aj za ním, ale on im na to všetko povedal: „ V tej písomke dokopy nič nemáte, vidím, že tomu nerozumiete predsa nemôžem pustiť niekoho s takýmito vedomosťami do praxe“ ! Prvý termín som nestihol, pretože som mal ešte iné písomky, ale na druhý termín som prišiel. No a pán Veľmi dôležitý Profesor Findigo si zavolal ešte dvoch doktorandov,
ako posily, aby náhodou niekto neopisoval. Tak som písal, vlastne opisoval som z mobilu, pretože som absolútne nemal čas sa to naučiť, nakoľko som mal ešte niekoľko písomiek a k tomu ešte písať diplomovú prácu. Odrazu pribehol pán profesor a povedal dajte mi ťahák, ale
ja mu hovorím ja žiaden ťahák nemám môžete ma prehľadať, mám len mobil. Nato prikázal svojmu doktorandovi: „ Ty pod sem a tu budeš pri ňom stáť a ani sa odtiaľ nepohneš“. A tak cely čas pri mne stál a pozeral na mňa, tak som si z neho trošku začal robiť srandu, že či sa mu
náhodou nepáčim, že tak na mňa stále pozerá. A on nato odpovedal, že za ten čas čo tu stojím ste nenapísali ani čiarku, tak odovzdajte písomku. Povedal som mu, že to je moja vec či píšem, alebo nie, ale po chvíľke som mu ju teda odovzdal, lebo už nemalo žiaden zmysel zostať tam sedieť.


Kapitola 5. Miniobhajoby


Neviem, že či na niektorej inej vysokej škole niečo také existuje, ale my máme povinné
miniobhajoby diplomových a bakalárskych prác. Je to v podstate obhajovanie diplomovej práce pred komisiou, ktorá je zložená z vyučujúcich pedagógov zo školy.
Dokonca naša katedra nám chcela tak veľmi pomôcť a usmerniť nás v diplomových prácach, že pre nás pripravili dokonca dvoje miniobhajoby. Prvé miniobhajoby sme mali už koncom januára a vyžadovali od nás v podstate skoro hotovú teóriu, ale mali sme mať už aj väčšinu z praktickej časti.
Začali miniobhajoby. Najprv som sledoval, ako prezentujú moji spolužiaci, ktorým dávali otázky, na ktoré, pravdaže, mali len oni odpoveď. Potom som prišiel na rad ja a po odprezentovaní som tiež začal dostávať otázky. Najskôr sa im nepáčilo, že to mám také stručné.
Nato môj vedúci diplomovej práce povedal: „ Viete, odmietla ho firma, tak si musel nájsť inú a preto ešte nemá hotovú praktickú časť“. Ja som sa na neho pozrel, ale nič som nato nepovedal, pretože som firmu a aj praktickú časť zmenil kvôli nemu, pretože, ako som už spomínal, vôbec nevedel , čo vlastne chcem robiť. Po prezentácií mi dali ešte zopár otázok a potom nakoniec môj vedúci diplomovej práce povedal, že som postúpil ďalej. Niekoľkých študentov vyhodili z miniobhajob a museli ich opakovať o dva týždne znova. Niektorí sa to dozvedeli až na internete,
pretože im to ani nepovedali.
Ďalšie miniobhajoby boli koncom februára a bolo nám povedané, že už musíme mať hotových 96 % diplomovej práce. A predstavte si, že asi týždeň pred miniobhajobami nám dokonca chceli zmeniť osnovu práce. Povedali, že to bol návrh pána pro – dekan Zradcu Juraja Nakoniec sa ale na tom nevedeli dohodnúť, tak povedali, že máme robiť, ako nám povie náš vedúci práce.
Za mojim vedúcim práce som nešiel, pretože ako som povedal pánovi prodekanovi, nemám na to nervy, aby som za ním chodil. Prišiel som na chodbu kde sme čakali, kedy si nás zavolajú a v tom išiel opäť vysmiaty môj vedúci diplomovky. To som už vytušil, že má niečo v pláne.
Vošli sme do triedy a postupne sme chodili prezentovať naše práce. Keď som išiel na rad ja, tak Veľký Jožko sa postavil a odišiel, za chvíľku sa vrátil a s ním aj vedúci katedry a niekoľko
pedagógov z katedry. Odprezentoval som diplomovku a potom mi vedúci práce povedal: „ Ja neviem čo vlastne robíte. Vôbec ste za mnou neboli a toto ma byť praktická časť, však tu nič nemáte“. Mal som sto chuti povedať pred všetkými, prečo za nim nechodím, ale bol som v dobrej nálade, tak som povedal niečo v tom zmysle, že áno, to má byť praktická časť. Potom sa
pridali aj ostatní a začali do mňa rýpať . Začali mi vyčítať, že mám málo spravené a v prezentácií je to príliš jednoducho napísané. Nato som im odpovedal: „V prezentácií som chcel len stručne opísať, čo chcem robiť v mojej diplomovej práci, veď predsa v jednoduchosti je krása.“
Jeden pedagóg mi začal dávať odborné otázky, na ktoré mal samozrejme odpoveď len on. Nato som mu odpovedal, že ja nie som na tie veci odborník. Nakoniec môj vedúci diplomovky povedal posledný verdikt: „ Uvidíme sa o dva týždne“. Moja odpoveď bola:“ O dva týždne ? Dobre teda, prídem.“

 


Kapitola 6. Prednáška z univerzity rovno do práce


Náhodou som sa z plagátu a z internetu dozvedel o jednej prednáške, kde nám chceli poradiť praktické rady z kariérnej, pracovnej a občianskej oblasti. Prišiel na ňu pán Martin, ktorý pôsobí v projekte návratu talentovaných ľudí na Slovensko, a sním jeden pán a tri sympatické dámy, neviem presne odkiaľ boli, ale asi všetci z personálnej agentúry . Dohodol som sa s mojim spolubývajúcim ,že sa tam teda pôjdeme pozrieť. Hneď po príchode som stretol pána pro dekana Zradcu Juraja, ktorý túto prednášku organizoval. Keď ma videl, tak dosť znervóznel a opýtal sa ma, či idem na prednášku. Ja som mu odpovedal: „Áno idem sa pozrieť“. Prišli sme do triedy a tam bolo asi tak 15 ľudí aj s pánom prodekanom. Keď do miestnosti prišli prednášajúci,
boli dosť prekvapení z toho, aká je tam účasť. Mali pripravený mikrofón, ktorý nakoniec vypli, pretože nebol potrebný. Dokonca neprišiel žiaden iný pedagóg okrem organizátora pro dekana.
Po úvodnom predstavení nám povedali, že dnes máme veľkú šancu vyhrať cenu, pretože nedávno boli v inom meste, kde bolo asi 300 študentov a keďže nás je tu iba zopár, šance na výhru stúpli.
Ako prvý začal hovoriť pán Martin. Porozprával nám o svojich kariérnych postupoch, o tom, ako bol na vysokej škole v Amerike, a dal nám tiež zopár praktických rád, ktoré mu pomohli v kariére.
Potom dal priestor na otázky. Padlo niekoľko bežných otázok typu koľko vie svetových jazykov a podobne, ale potom prišla otázka od môjho spolubývajúceho: „ Myslíte si, že hlavný faktor
úspechu bola vysoká škola, ktorú ste vyštudoval ?“ Jeho odpoveď bola približne takáto:„
Myslím si , že hlavným faktorom úspechu boli tie praktické zásady, ktoré som sa snažil v živote dodržiavať.“
A v tom som sa ho opýtal niečo v tom zmysle: „ Takže nepotrebujete vysokú školu, aby ste boli úspešný ?“ Odpovedal asi takto: „ Myslím si , že dôležitejšie sú správne zásady, ktoré si v živote stanovíte.“ Na prednáške bolo tiež spomenuté, že sa snažia zmeniť na Slovensku systém, keďže pán Martin je v projekte návratu talentovaných ľudí na Slovensko. Preto som začal rozprávať môj názor na školský systém. Na školu som prišiel študovať odbor so zameraním riadenia výroby, pritom väčšina predmetov nemá absolútne vôbec nič spoločné s týmto zameraním, a aj tie predmety, ktoré by sme potrebovali do bežnej praxe, obsahujú viac menej neaktuálne teoretické vedomosti. A tieto teoretické vedomosti, ktorých máme v skriptách požehnane, nás
väčšina pedagógov nútia bifliť sa od slova do slova a keď to niektorým podáme inými slovami , tak už tomu podľa nich nerozumieme.
Takto naučené vedomosti za chvíľku zabudneme a keď prídeme do podniku, tak v podstate nevieme nič, pretože sme nemali žiadnu praktickú prípravu, ale len teoretické vedomosti zo skrípt a musíme sa od začiatku učiť , ako to v skutočnosti v podniku funguje. Myslím, že veľa ľudí, ktorí už majú odpracované roky z odboru, ktorý študovali, by vedeli porozprávať , že teoretické vedomosti čo sa učili na školách a praktické vedomosti sú v skutočnosti veľmi rozdielne.
Myslím, že aj chápem podniky, ktoré chcú zamestnať len ľudí s praxou a nie absolventov, ktorí práve vyšli školu. Podniky tiež potrebujú kvalitne pripravených praktických ľudí a nie
absolventa vysokej školy, ktorý má len teoretické znalosti. Zhrnul som to v podstate do jedného, že škola mi za 5 rokov nedala žiadne praktické vedomosti a skúsenosti, ktoré by som mohol
využiť v v zamestnaní, podnikaní, alebo v úplne bežnom živote. Ďalej som pokračoval , že všeobecné vzdelanie, ktoré nás zaujíma sa dá získať aj inou cestou, ako tým, že sa budeme učiť predmety, ktoré nemajú s našim odborom v podstate nič spoločné. Toto pre mňa nie je všeobecné vzdelanie. Vysoká škola by nás mala pripraviť na odbor, ktorý študujeme, aby sme po skončení vysokej školy mohli s praktickými poznatkami plnohodnotne nastúpiť do zamestnania, alebo ich použiť v odbore, ktorý sme študovali, a nie potom sedieť na úrade práce, pretože podniky nemajú záujem o absolventov vysokých škôl, ktorí majú len teoretické vedomosti. Podľa mňa tento školský systém nie je vôbec správny.
Pán pro - dekan Zradca Juraj sa postavil a odišiel z miestnosti, ale debata pokračovala ďalej hovorili sme o úrovni niektorých pedagógov a podobných veciach. Veľa pedagógov je takých,
ktorí nemajú žiadne praktické skúsenosti, a to čo učia, poznajú len zo skrípt. Podľa mňa sa ale nájdu aj takí profesori, ktorí majú roky praktických vedomostí a skúseností a mohli by ich zahrnúť do výučby, ale momentálny školský systém im to v podstate nedovoľuje, pretože sa musia držať aktuálnych učebných osnov, ktoré majú predpísané.
Odrazu pro dekan začal hovoriť o tom, že na stránke školy môžu študenti hodnotiť pedagógov. Lenže o takej ankete nikto nič nevie, doteraz som ju nenašiel, a podľa mňa to nemá žiaden
zmysel, pretože aj keby niektorí mali slabé hodnotenie, tak by sa s tým nič neudialo. Potom začal obhajovať fakultu, aké má skvele výsledky, ale každý sa nad tým len pousmial, ako sa pán pro dekan snaží.
,Pán Martin sa ma opýtal: „ Robíte niečo preto, aby sa zmenil tento systém ? Pretože keď všetci o tom budú len rozprávať, tak sa nič nezmení.“ Ale áno, môžete sa opýtať pro – dekana. Chcel by som zavolať do školy niekoľkých riaditeľov firiem, nech sa prídu pozrieť do školy, aby zhodnotili, či tieto vedomosti, ktoré tu získavame, skutočne využijeme v bežnej praxi. Bolo už na konci prednášky a v tom sa ozval pán pro – dekan Zradca Juraj a povedal: „ Nedávno sem
chcel prísť jeden riaditeľ firmy, ale potom neprišiel , bolo to napísané aj na našej internetovej stránke.“ Nato pán Martin povedal: „ Vidíte, mali ste príležitosť ho sem zavolať“, a ja som nato odpovedal s úsmevom na tvári: „ Áno, zavolám ho sem a potom nedokončím školu, čo mne už aj tak hrozí.“ Bol už koniec a spomedzi nás vyžrebovali výhercu ceny. Cena výhercu potešila, ale nato jedna pani povedala: „ Nezáviďte mu, aj tak bude musieť z toho ešte zaplatiť daň.“

 


Kapitola 7. Posledné týždne na škole


1. Časť
Posledné týždne na škole boli pre mňa ale aj pre ostatných študentov dosť vyčerpávajúce. Od rána až do večera som lietal po písomkách, nemal som ani chvíľku na oddych. Niektoré písomky som ani nestíhal napísať, pretože mi to časovo nevychádzalo, keďže bolo potrebné písať ešte aj diplomovku. Vôbec som sa nestíhal učiť sa a už vôbec písať diplomovku, pretože som lietal od rána až do večera po písomkách, miniobhajobách, a podobne. Boli dni, kedy som mal 3 až 4 písomky za deň.
Prišli na rad posledné opravné miniobhajoby, ktoré boli koncom marca. Pravdaže, nebol som tam sám, opäť nás vyhodili viacerých, ale tento raz som bol prvý na rade. Po odprezentovaní mojej práce prišli na rad ich otázky. V jednom z návrhov som mal vysokozdvižný vozík a pýtali sa, podľa akej metódy som ten vozík vybral. Moja odpoveď bola, podľa parametrov vozíka.
Nato mi odpovedali, že vozík musím vybrať podľa nejakej teoretickej metódy. Usmial som sa a opýtal som sa ich, či si fakt myslia ,že v podniku sa vyberajú vozíky podľa nejakých teoretických metód. Tam sa riešia podľa mňa veci okamžite, vyberie sa najvhodnejší vozík, ktorý bude vyhovovať a zavedie sa do praxe a nepoužívajú sa nejaké metódy, aby našli ten správny vozík. Potom mali ešte niekoľko otázok, na ktoré som im odpovedal a potom sa opýtal Veľký Jožko: „ Kto je váš vedúci diplomovej práce ?“ Však predsa vy“, odpovedal som mu späť. „Ale vy za mnou vôbec nechodíte, povedzte mi, prečo ?“ Opýtal som sa ho, či mám povedať pravdu prečo. On povedal, že áno. V tom sa ozvala jeho kolegyňa že aj ju by to
celkom zaujímalo, že prečo. Opýtal som sa ho ešte raz: „ Mám naozaj povedať pravdu?“ On nato odpovedal: „ Áno“. Povedal som v podstate pred celou komisiou všetko to, ako stále hovoril, že ma nepustí a ostatné veci, o ktorých som už písal. Obhajoval sa , že to nie je pravda.
V tom som sa už rozčúlil a povedal som mu, že nech sa spamätá, a opýtal som sa ho, že či už fakt vie len klamať. Vytiahol som mobil a opýtal som sa ho, či zavoláme bratovi, alebo aj brat mi klamal ? Či mám zavolať svedkov, ktorí by mi to všetko potvrdili? Povedal som mu: „Vieš prečo som za tebou nešiel? Pretože už som teba nemal nervy.“ Jeho kolegyňa povedala, že toto už nebude počúvať. Povedala: „ Choďte sa pobiť, alebo si to vyriešte nejako ináč a nehovorte nám to tu.“ Odpovedal som jej, však ste chceli vedieť pravdu, že prečo za ním nechodím. Tak
som vám ju povedal. Mal som už poriadne nervy, potom prišiel jeden môj spolužiak a povedal kašli nato. Otočil som sa zobral si bundu a ešte som sa ich opýtal , že či ešte náhodou nemajú nejaké otázky, a že rád na ne odpoviem. No a od nervov som povedal Veľkému Jožkovi, že nech ide do piče. Odišiel som na internát, o hodinku som mal ďalšiu písomku, samozrejme, že som
nič nevedel, pretože aj keby som sa to chcel učiť, vôbec som nemal nato čas, a po
miniobhajobách už ani žiadnu chuť . Keď som prišiel do triedy, už asi všetci vedeli, čo sa stalo na miniobhajobách.


2. Časť
O niekoľko dní som išiel za pro – dekanom. Prišiel som tam, sadol som si, a on za chvíľku zdvihol telefón a do telefónu povedal: „ Áno už je tu pred chvíľkou už prišiel“.
Ešte teraz by ma veľmi zaujímalo, že kto bol na druhej strane telefónu. Začali sme rozoberať diplomovku, stále mu vadili nejaké drobnosti, ako gramatické chyby, zlá štylizácia, úprava a podobne. A začal hovoriť zase úplné ináč ako minule, že toto v diplomovej práci má byť v tej kapitole a toto v druhej, ja som len prikyvoval a zapisoval som si to, aj keď som si myslel svoje.
Keď sme s diplomovkou skončili, tak som sa ho opýtal: „ Dúfam, že sa nehneváte za to, čo som povedal na tej prednáške z univerzity do práce. Myslel som to všeobecne na celý školský systém, a nie len na našu fakultu.“ On odpovedal: „ Nie, prečo by som mal.“ Vysvetlil som mu, že som vtedy prišiel na prednášku z jednej zápočtovej písomky, ktorú mi nechceli mi dať urobiť kvôli tomu, že som nevedel napísať grécke písmeno lambda. Ja nemôžem pochopiť tu logiku, že chodím na riadenie výroby a nechcú mi dať urobiť predmet kvôli tomu, lebo neviem napísať jedno grécke písmeno. Mne takéto veci ani nejdú do hlavy, pretože viem, že to v bežnom živote, a hlavne v tom odbore, ktorý študujem, nikdy nevyužijem . A načo to potrebujem
vedieť, veď keď to budem náhodou niekedy potrebovať, viem, kde to mám hľadať. Ja sa jednoducho zbytočné veci neučím a ani nedokážem naučiť, pretože viem, že sú to vedomosti, ktoré momentálne nevyužijem. Existuje jedno pravidlo a nazývajú ho Paretovo pravidlo, ktoré hovorí, že 20% našich aktivít zodpovedá 80% všetkých výsledkov . Takže Paretov princíp môžeme využiť v bežnom živote, ale aj vo vzdelávaní, len potrebujeme vedieť, ktoré vedomosti tvoria tých 20% a tú menšinu, ktorá je zodpovedná za naše výsledky a snažiť sa obmedziť tých zvyšných 80% vedomostí, ktoré nám v podstate nič moc neprinesú. Lenže tých 20 % vedomosti z nášho odboru, a nie zo všetkých zbytočných predmetov, ktoré nemajú v podstate nič spoločné s daným odborom. No a týchto zbytočných predmetov je v školách obrovské množstvo. Ďalej sme mali debatu o diplomových prácach. Povedal som mu vlastný názor ,že podľa mňa skoro všetky práce, či je to diplomová, alebo bakalárska, sú založené na teoretických vedomostiach a nie na praktických. Opýtal som sa ho, aký to má potom zmysel robiť prácu, ktorá je v podstate nepoužiteľná ? Prikývol hlavou a povedal: „ No áno, ale čo ja s tým narobím, môžem písať listy ministrovi školstva, ale aj tak nič z toho.“ Povedal som mu: „ Ale niekto predsa musí začať. A vy keď ste pro dekan pre vzdelávaciu činnosť a informatiku, tak by ste s tým mohli niečo urobiť.
Alebo si urobiť aspoň poriadok s niektorými ľuďmi, ktorí si robia na škole, čo sa im zachce.
Napríklad taký profesor Findigo, ako to je možné, že máme mať z toho predmetu len zápočet, a on si z toho urobí skúšku, a ešte k tomu vyhadzuje každého, ako na bežiacom páse?“ Pro dekan zobral nejaké papiere do ruky a povedal: „ No, máte z toho mať len zápočet, to máte pravdu.“

 


3. Časť


Od pro – dekana som išiel rovno na písomku, ktorú som mal s Findigom. Nebudem to tu rozpisovať , len v krátkosti poviem to, že sa opäť, viac menej zase len ku mne, postavil jeho doktorand. Celú písomku na mňa pozeral, tak som si z neho trošku začal robiť srandičky.
Nakoniec som odovzdal profesorovi Findigovi papier, ktorý mi neuznal, pretože tam nebola pečiatka. Následne som išiel na ďalšiu písomku.
Prišiel som asi o 10 minút skôr, to už ale bola plná trieda. Pred dverami sa tlačili ďalší, aby si mohli hneď, ako tí vnútri skončia a odídu , chytiť dobré miesto na opisovanie.
Ja som si sadol a čakal. Odrazu sa otvorili dvere a mali ste vidieť, ako sa všetci začali tlačiť a vrieskať a pomaly že sa tam neudupali len kvôli tomu, aby mohli opísať. Krútil som hlavou , že čo niektorí ľudia, dokonca vysokoškoláci, dokážu urobiť kvôli jednému zápočtu.

 

 

4. Časť


Bol posledný týždeň a ja som nemal spravené 4 predmety. No a navyše som potreboval písať diplomovku. Preto som sa najskôr pustil do diplomovky, ktorú som riešil celú Veľkú noc.
Nakoniec sa mi ju podarilo napísať skoro celú.
Chcel som to už dotiahnuť do konca, keďže mi zostával posledný týždeň posledného ročníka. Nemohol som pochopiť, prečo nemám niektoré predmety zapísané , tak som išiel osobne za tými, ktorí mi mali udeliť zápočet. Prišiel som za jednou pani, s ktorou som mal zápočet , a ktorá má kabinet so zástupcom vedúceho katedry. Opýtal som sa že prečo nemám zápočet z vypracovania diplomovej práce, pričom som už jej posielal novú diplomovku, ktorú som prepracoval. Ona na to odpovedala: „ ja vám nemôžem dať zápočet, o tom musí rozhodnúť vedúci katedry, alebo dekan.“ Potom som sa opýtal zástupcu vedúceho katedry, Veľkého Knôtika ,že prečo nemám zápočet od neho .On odpovedal: „ Máte 55 bodov, ale nemáte napísanú písomku z cvičení, nakoľko je potrebných 16 bodov a mate len 4.“ Na to som mu odpovedal: „ Ale to je predsa len zápočtový predmet, nie je z toho skúška, tak sa to len spočíta a zapíše známka.“ On potom navrhol ísť za vedúcim katedry a vyjasniť si to. Vedúci katedry povedal : „Myslím, že to nie je problém, máte urobený predmet, ale to záleží na vašom
cvičiacom, aby vám udelil zápočet. Dohodnite sa s ním.“ Pravdaže, on mi povedal, že musím prísť napísať písomku a stále opakoval, že nemám ospravedlnené 4 hodiny. „Príďte napísať ešte raz písomku.“ Keďže som už u neho bol a viem, čo robí na písomkách. Vôbec som tentoraz nemal čas, pretože som ešte nemal hotové ďalšie tri predmety, a ešte k tomu som mal dokončiť diplomovku. Spomenul som si, že som bol na povinných 3 miniobhajobách práve v tú dobu, keď boli hodiny, a on odo mňa chcel ospravedlnenky. Povedal som mu že som predsa nemohol
prísť, keď som mal miniobhaojby, ale on stále s úsmevom na tvári hovoril: „ Ale nemáte tu čiarky na prezenčkách“ . Pozrel som na neho a odišiel som.

 


5. Časť


Tak som teda s diplomovou prácou išiel za pro – dekanom. Síce hovoril zase inak ako minule, že v tejto kapitole má byť niečo iné a podobne, ale nad tým som sa nerozčuľoval. Čerešničkou na torte bolo to, keď mi povedal ,že som mal merať proces, ktorý vo firme trvá niekoľko týždňov. Mal som zobrať stopky a odmerať to. V tom mu niekto zavolal. Povedal som mu, že pokiaľ bude telefonovať, ja zatiaľ skočím po zadávací list do diplomovej práce na sekretariát.
Tam som sa sekretárky opýtal, či má tento zadávací list a ona mi povedala, že to bude mať asi váš vedúci vašej diplomovej práce. Ten zase povedal, že mi nemôže dať zadávací list, pretože ešte nemám známku jeho kolegyne, čo z ňou mám vypracovanie diplomovej práce.
Vrátil som sa späť k pro – dekanovi a dokončili sme konzultácie . Potom som sa ho opýtal: „ To sa akože teraz všetci na mňa dohodli ? Zástupca vedúceho katedry mi nechce dať zápočet, pretože nemám ospravedlnenky , ale odkiaľ ich mám zobrať, keď som bol na povinných miniobhajobách? “ Tiež som mu povedal, že sa to nemám vôbec čas naučiť, pretože dneska a ešte aj zajtra mám niekoľko písomiek a ani nemám chuť k nemu ísť, pretože to, čo robí všetkým na písomkách , keď sú u neho v kabinete, to je choré. Myslím teraz zástupcu vedúceho katedry Veľkého Knôtika.
Pro dekan mi nato povedal: „ Choďte podať písomnú sťažnosť ku dekanovi.“ Ja na to: „ Ale veď ja mám písomku zajtra , a kým napíšem sťažnosť a podám ju, tak čo tým dokážem, keď na budúci týždeň musí m odovzdať diplomovú prácu. Koľko bude trvať, kým vybavia sťažnosť.“ A on nato povedal, že asi tak týždeň. Tak som mu povedal: „ Nechajte si tú vašu byrokraciu, ja to potrebujem riešiť teraz.“ Dokonca, ako som sa dozvedel, tak dekan bol v tú dobu na služobnej zahraničnej ceste.
Pokračoval som: „ Kolegyňa z kabinetu Veľkého Knôtika hovorí, že vy mi máte dať zápočet z vypracovania diplomovej práce. Môj vedúci práce zase hovorí, že mi ho má dať jeho kolegyňa z kabinetu. Profesor Findigo ku mne stále posiela doktoranda, aby ma strážil a stále na mňa pozerá. To má byť akože spiknutie, alebo čo ?“ Mal som už poriadne nervy a povedal som mu, či si myslí, že ten titul stojí za tie nervy. Ja toho vydržím veľa, ale množstvo ľudí je vynervovaných, pretože nestíhajú absolútne nič a to ešte chcú, aby sme písali diplomovku.
Povedal som mu, že som nedávno stretol pani, ktorá ešte k tomu chodí do práce a má deti, a nemá absolútne čas na nič. A čudujete sa, že niektorí študenti to nezvládnu a vyskočia z balkóna na internáte, ako sa to stalo nedávno v jenom meste, alebo iné prípady, ktoré boli spôsobené nervami zo školy. Postavil som sa a odišiel.


6. Časť


Na druhý deň som prišiel opäť k pro – dekanovi s tým, že ako je to teda s tými zápočtami a on tam bol s pro – dekanom Šaškom a povedal mi, aby som chvíľku počkal. Po chvíľke vyšli von a hovorí mi: „Ten zápočet, čo máte so zástupcom vedúceho katedry, máte urobený , ale on od vás chce ospravedlnenky z hodín, na ktorých ste chýbali.“ Ja už som mal strašne nervy, asi tri týždne som poriadne nespal a lietal po písomkách a tiež som sa snažil písať diplomovku. Povedal som pro – dekanovi: „ Veď som mu to už hovoril asi 4 krát, že som bol na
miniobhajobách, ako mu to mám ináč povedať ?“ Počul to aj pán pro – dekan Šaško a zastavil sa. Nikto nič nepovedal. Odišiel, po chvíľke sa vrátil a ja som sa ho opýtal : „Tak ako s tou diplomovou prácou, kto mi má dať teda známku ? Stále si ma posielajú hore a dole“ . A on povedal, že zápočet mi má dať pani kolegyňa. Povedal som mu: „ Ja už na to nemám nervy, toto čo má znamenať, ja na tejto skole už ničomu nechápem, vy to všetko vidíte, čo sa tu deje, a neurobíte s tým absolútne nič.“ Pozdravil som sa mu, on sa ani neozval, a odišiel som.
Išiel som teda za kolegyňou, ktorá mi mala dať zápočet z vypracovania diplomovej práce.
Zaklopal som na dvere a vošiel. Nebola tam.
Už som išiel z kabinetu preč, a v tom sa ma zástupca vedúceho katedry Veľký Knôtik s
úsmevom na tvári opýtal, kde mám ospravedlnenky. Ja som mu nato povedal , že som bol na povinných miniobhajobach a on zase, že kde ich mate ? Ja som mu zase povedal: „No, ako ich môžem mať, kto mi ich akože ma dať, keď som bol v škole?“ Zobral papier, kde boli prezenčky a s úsmevom na tvári opäť hovoril: „Ale tu nemáte čiarky, takže ste neboli na hodine.“ Už som to nevydržal a prišiel som ku nemu, chytil som mu ten papier a opýtal som
sa ho: „Aké čiarky ?“ V tom sa ozval Veľký Semienko a povedal niečo v tom zmysle, aby
som vypadol. Ja som mu nato povedal: „ Ty buď ticho, ty kokot.“ On zrazu vyskočil a skoro mi roztrhal bundu. Nechal som ho, aby ma vytlačil do dverí. Potom povedal, že pôjdeme za dekanom. Ja na to, že dekan tu nie je. „Tak poďme za pro – dekanom!“ „ Dobre, tak poďme.“
Zaklopal som na pro – dekana . Stále bol naštvaný po tom, čo som mu povedal. Hovorím : „títo doktorandi by vám niečo chceli pocedať“. Veľký Semienko povedal niečo v tom zmysle, že ja som ho fyzicky napadol. V tom do mňa vošli obrovské nervy, v kabinete pro – dekana som dal dole bundu a povedal som: „ no poď, ty kokot, no poď.“ Veľký Semienko zrazu onemel a aj s Veľkým Knôtikom odstúpili ku dverám záchodu, ktorý bol oproti. Pro – dekan začal hulákať, že mám ísť preč. Zavolal si tých dvoch, aby išli do kabinetu. Po chvíľke vyšli a utekali
do ďalšieho. Chcel som ísť k pro – dekanovi všetko vysvetliť, ale on povedal, že ho to vôbec nezaujíma. Potreboval som sa ukľudniť, tak som ešte zostal na chodbe. V tom išiel Pro – dekan Zradca Juraj tiež do kabinetu, kde boli tí dvaja . Ja som sa za tu chvíľku ukľudnil a išiel som hore opäť za pani kolegyňou, že ona mi má dať zápočet, ako hovoril pro – dekan Zradca Juraj.
Keď konečne prišla, tak sa jej hovorím: „ Vy mi máte dať zápočet, ako spomínal Pro – dekan.“ A ona zase začala vymýšľať, že však nemám splnené podmienky. Odrazu som zase nemal nejaké splnené podmienky. Pritom nedávno hovorila, že mi má dať zápočet niekto úplne iný.
Ja som jej nato odpovedal: „ Aké podmienky, veď teraz som bol za pro – dekan a povedal, že zápočet mi máte udeliť vy.“ „ No mne pro – dekan povedal niečo iné. Prikázal mi, že vám nemám zápočet udeliť.“ V tom vošiel do kabinetu Veľký Knôtik a s úsmevom na tvári opäť
povedal: „ No, tak ako, máte tie ospravedlnenky ?“ Opäť začal provokovať. Pozrel som na neho a radšej som odišiel.

 


7. Časť


Bol posledný týždeň, mala sa už odovzdávať diplomovka. Mal som ešte nejaké písomky. Povedal som si, že keď som už vydržal do posledného ročníka, tak to ešte skúsim.
V pondelok som išiel na písomku , ktorú sme mali s Veľmi dôležitým Profesorom Findigom. Bola to už asi 4 písomka. Príšiel som tam, a na chodbe bolo ešte takých 50 ľudí. Veľmi dôležitý Profesor FiIndigo vyšiel z kabinetu, pred všetkými ukázal na mňa prstom a povedal: „ Vy už nepôjdete písať.“
Neskôr som sa bol opýtať, ako to je z jedným zápočtom, ktorý som vôbec nestíhal, a bol som len na jednej písomke. Povedala mi, že už sú uzatvorené známky. Tak, a je koniec, povedal som si. Ale každý koniec je začiatok niečoho nového.

 


Kapitola 8. Pozdrav zo školy


Nedávno mi domov prišiel list od dekana fakulty Nomara . Na základe hromadných písomných sťažností pedagógov a doktorandov, v ktorých popisujú moje slovné a fyzické napadnutia, a tiež za vyhrážky prostredníctvom e –mailu, sa považuje moje správanie za disciplinárny priestupok, preto podávajú podnet na školskú disciplinárnu komisiu. O týždeň mi prišiel ďalší list, že som pozvaný na prerokovanie môjho disciplinárneho priestupku. Predseda disciplinárnej
komisie bol Pro – dekan Šaško. Takže nakoniec vedenie vydalo vyjadrenie, že ja som spravil disciplinárny priestupok. Niečo si predsa museli vymyslieť, aby zamaskovali spiknutie vedenia a ostatných ich kolegov.
Ako som ich slovne napadol, si môžete prečítať v príbehu, a každý si môže urobiť vlastný názor o tom, čo sa tu udialo. Skúste si položiť otázku, ako by ste reagovali Vy na mojom mieste ? Dokonca napísali, že ja som podľa nich uskutočňoval fyzické napadnutia! Rád by som vedel, na koho som teda robil fyzické napadnutia ? Dokonca mňa fyzicky napadol Veľký pán Semienko. V kabinete bol v tom okamihu okrem týchto dvoch aj iný svedok, a dúfam, že ten je čestný a povie pravdu, ako to v skutočnosti bolo. Vôbec ma neprekvapuje ich úbohosť, že po tom všetkom, čo sa udialo ešte napíšu klamstvá a dajú mi to ako disciplinárny priestupok.
Čo sa týka vyhrážok prostredníctvom e-mailu, tak som im napísal, že poviem všetko, čo sa deje na tejto škole, a keď sa to dostane na svetlo sveta, tak sa majú na čo tešiť. Do e-mailu som tiež napísal, že toto je len začiatok. Najtvrdšie slovo , ktoré som použil na adresu Veľkého pána
Semienka, bolo slovo chlapče. No a Veľkému Knôtikovi som odkázal , že trpí napoleonským komplexom, s ktorým sa nevie zmieriť a vyvršuje si ho na študentoch. Tieto maily mám všetky uložené a mám aj dostatok iných dôkazov, takže ich neskôr môžem kľudne poskytnúť.
Pravda víťazí.

 


Kapitola 9. Iné zaujímavé príbehy zo školy


Za tých pár rokov života, čo som chodil do tejto školy, sa udialo strašne veľa zaujímavých vecí. Myslím si, že by sa o tom dala napísať kľudne aj kniha.
Spomeniem len niektoré, o ktorých viem, alebo som mal s nimi osobnú skúsenosť. Ale keby ste sa opýtali študentov, alebo aj niektorých pedagógov na fakulte, tak by vám vedeli porozprávať aj rôzne iné príbehy. Ale nepochybujem, že sa dejú aj na iných školách. U nás je to tak, že každý si robí na škole, čo chce, môže trápiť študentov, ako sa mu zachce a vedenie fakulty to vôbec nezaujíma. Začne ich to zaujímať len vtedy, ak by mohli prísť o nejaké financie, ktoré dostávajú ako dotácie od štátu.
Napríklad spomeniem , ako vyhodili asi 70 študentov na posledný zápočet tesne pred
ukončením bakalárskeho štúdia. Každý už počítal, že bude pripustený k štátniciam. Väčšina už mala napísané práce, ale ich to nezaujímalo a vyhodili ich. Ako som sa dozvedel od jedného doktoranda, vraj to mali nariadené zhora . Predpokladám, že to bolo opäť naše geniálne vedenie. Alebo že by to nariadil ešte niekto vyššie? To akože pozreli na papier a povedali si : „Musíme vyhodiť toľkoto ľudí, lebo tento rok môže skončiť iba toľkoto bakalárov.“


Len tak mimochodom, keď neskončíte ročník, musíte potom zaplatiť poplatok, by ste
pokračovali v štúdiu na budúci rok. Na našej škole je to 500 eur.
Keď som už spomenul bakalárske práce, tak si predstavte, my sme povinní vytlačiť a zviazať dva exempláre práce. Čo tiež stojí nemalé peniaze, a viete čo urobili z našimi prácami o dva roky ? Proste ich dali zošrotovať, lebo nemajú na ne miesto , takže opäť zbytočne vyhodené peniaze.
Napríklad nikdy nezabudnem, ako som musel chodiť na písomky v soboty, pretože som nenapísal riadnu písomku na jeden bod. Pri tom ten docent ešte hovoril, aby sme si rozmysleli, či sa budeme učiť alebo nie, inak bude opravná písomka v sobotu. Preto v sobotu, aby sa nám neoplatilo chodiť domov z internátov. Teraz som sa tiež dozvedel, že tento docent naschvál nedal urobiť skúšku jednému študentovi, ktorý bol syn istého pedagóga. Asi mali osobné spory, tak sa mu chcel pomstiť na synovi.
Ďalej jeho žena, nepochopím prečo to robila, každý rok nedala urobiť úplne nepodstatný predmet pre väčšinu odborov, a to kvôli pár bodom a podobne . Teraz tento predmet opakovalo asi 70 ľudí, a minulý rok dokonca chcela vyhodiť niekoľko desiatok študentov tesne pred odovzdaním diplomovky.
Pamätám si, ako som chodil za jedným docentom s jedným projektom asi dva týždne. Projekt  sme museli kresliť v jednom grafickom programe, pritom sme sa na ňom vôbec neučili pracovať. Mohli sme to síce urobiť aj ručne, ale to si teda neviem ani predstaviť. Každý deň na neho čakala
plná chodba, aby sa pozrel na ten projekt, ale on len väčšinou prišiel z vyučovania, zobral jedného alebo dvoch, a odišiel. A keď ste mali to šťastie a dostali ste sa k nemu, tak pomaly ani neotvoril ten projekt, a už tam videl chybu. Ja som tam bol chodil každý deň celé dva týždne. Dokonca sme tam chodili aj v sobotu, aby sa na pár sekúnd nato pozrel a poslal nás opäť domov.
Mali sme z ním aj jednu skúšku, zase kreslenie nejakých súčiastok . Prvý termín nedal skoro nikomu, možno jednému - dvom vyvoleným. Keď bol druhý termín, tak už dal skúšku síce viacerým, ale každého poriadne dusil. Veľa študentov, ja medzi nimi, mali už posledný termín, hovorili tomu dekanský termín. Tak sme dostali nakreslenú súčiastku, ktorú ja osobne a aj veľa iných videli prvý krát v živote. Pravdaže, že to bola sobota. Boli sme tam od ôsmej rána až do pol desiatej večera a predstavte si, aj tak nedal skúšku urobiť asi 20 študentom. Niektorí
títo ľudia si potrebujú vyvršovať svoje komplexy na študentoch. A chcú si dokazovať svoju nadradenosť. Najviac úbohé je na tom to, že niektorí sa vyžívajú v tom, ako ich trápia.
Na tejto škole sa dejú neuveriteľné vecí od niektorých doktorandov, profesorov a podobne. Ale myslím, že najzaujímavejšie veci sa dejú vo vedení školy.
Na budúci rok by sa malo zmeniť vedenie školy, takže dúfam ,že do vedenia sa dostanú správni ľudia, ktorým skutočne záleží na študentoch a ich vzdelaní , a nie ako toto vedenie, ktoré hľadalo cesty, ako by mohli pomôcť iba sebe. Napíšem tu pár príbehov, ktoré si môžete aj jednoducho
overiť. A myslím, že veľa študentov, tých čo sú na škole, ale aj tých, čo už skončili školu, by vám vedelo porozprávať veľa iných. Dokonca veľa pedagógov by vám určite povedalo, čo sa všetko dialo a aj deje, keď sú takíto ľudia pri moci.
Mohol by som napísať ešte niekoľko takýchto príbehov a určite aj iní študenti, a to nie len na našej škole, ale myslím, že stačí len par spomenutých a urobíte si vlastnú mienku o našom vysokoškolskom systéme.

 




Ohodnotiť článok:
Komentáre (4)
Fire2212
26. August 2012 | 09:45
Linky http://uloz.to/xDzwXWM/fire-at-school-ohen-na-skole-mluvene-slovo-cz-mp3-rar http://www.zivotpo.sk/clanky/clanok/34056/ohen-na-skole/
Fire2212
26. August 2012 | 09:45
http://uloz.to/xDzwXWM/fire-at-school-ohen-na-skole-mluvene-slovo-cz-mp3-rar
Fire2212
26. August 2012 | 09:45
http://www.zivotpo.sk/clanky/clanok/34056/ohen-na-skole/
Fire2212
08. Október 2012 | 10:50
Link na youtube http://www.youtube.com/watch?v=S7xM9EMM7Ec
Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa prosím prihláste.