|

Vylet na Ruzin

Na konci marca som mal pre deti pripravenú účelovú akciu – tréningové sústredenie na chate pri vodnej priehrade Ružín. Odštartovali sme tak praktickú časť našej prípravy na preteky turistickej zdatnosti (PTZ). Chceli sme hneď na prvý krát prekvapiť a všetko sme tomu podriadili. Ku koncu akcie nás čakal jeden zážitok z kategórie výnimočných.

 

Chatu som požičal od svojich starých rodičov, čo sa neskôr ukázalo ako príšerná chyba. Na akciu sme išli piati. Hneď na začiatku som zakázal akékoľvek flákanie. Obmedzený čas som potreboval čo najefektívnejšie využiť. Po obede a krátkom oddychu sme začali trénovať plazenie.

 

 

Pripravený špagát som samozrejme zabudol doma a tak zase raz prišla na rad improvizácia. Pripravené kolíky boli zámerne trochu kratšie, aby výška prekážky bola asi o 5 cm nižšie ako predpisuje norma. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.

 

Rovnako tak som pripravil lanovú lávku, ešte večer sme si povedali niečo o azimutoch. Okolo desiatej hodiny večernej ortuť na vonkajšom teplomere pokukovala po nule, zatiaľ čo vo vnútri si bez problémov tykala s dvadsaťtrojkou. Teplo bolo nie iba kvôli prikladaniu do piecky. Deti prekypovali skrytými zásobami energie, ktorú odrazu nebolo ako vybiť. Pri pohľade cez oblok som videl v odleskoch svetla padajúce kvapky miešajúce sa so snehom.

Otočil som sa ku deťom a zavelil „Zobrať čelovky, obliecť lonsdale mikiny, lyziarske bundy, je ideálny čas na tréning plazenia!“. Všetkých som vyhnal von a uhýbajúc sa kvapkám, drkotajúc zubami od zimy, šomrajúc čosi neprívetivé a s nosom zarytým do blata, každý prešiel dráhu na plazenie štyrikrát. Nakoniec sa im to rátalo. Rodičia ma pri vybaľovaní vecí museli preklínať.

Na ďalší deň ráno som klial ja. Už pred šiestou som behal po lese. Zubatému Slnku som musel byť na smiech. V ostrom vetre, pri teplote pár stupňov pod nulou som sa dal na značenie trate fáborkam z krepového papiera. Trvalo mi to len dve hodiny.

Postavil som provizórnu trať PTZ so všetkými predpísanými stanoviskami. V živote som ju nestaval a podľa toho to aj vyzeralo. Azimuty – jeden do Bratislavy, druhý do Vranova, hlavne nie tam ako som chcel. Pre zlý odhad farby nebolo fáborky dobre vidno a tak sme len hádali, keď nám posledné dieťa vybehlo na trať a prvé sa ešte nevrátilo, či ich nenájdeme v krčme neďalekej dediny, ako jedného bežca PTZ z ktoréhosi minulého ročníka, po tom, čo sa stratil. Klubová súťaž bola navyše podporená motivačnou odmenou – keks a body do klubového bodovania.

Doobeda a poobede sme chatu asi tri hodiny upratovali. Dali sme si zvlášť záležať na čistote (viete ako to je so starými rodičmi. Dôchodcovia, ktorí si chorobne potrpia na detaily). Bol som s našim upratovacím výkonom spokojný. Nemusím rozvádzať fakt, že v očiach mojich dedkovcov sme skončili ako totálni bordelári, ktorým nepomôže už nič a je potrebné ich zatratiť a exkomunikovať zo spoločnosti alebo minimálne doživotne nepustiť na ich zhumpľovanú chatu.

 

Po odchode sme sa ešte zastavili na dne priehrady Ružín. Výnimočne to nebola konečná zastávka v živote. Priehrada bola napustená asi na polovicu a jej okrajové časti tak boli úplne vysušené.

 

Mohli sme vidieť základy domov už neexistujúcich Košických Hámrov, pár vecí, ktoré tam nemajú čo robiť a poprechádzať sa po krajine, v ktorej by Američania mohli natáčať sci-fi odohrávajúce sa na mesiaci. Veď posúďte sami!

 

Priehrada bola údajne vypustená z dôvodu rezervy pre prípadné dažde, ktoré pred dvoma rokmi spôsobili nedozierne záplavy. Odhalili sa tak miesta, ktoré bežne človek nevidí, oba ružínske ostrovy boli odrazu súčasťou súše a v Margecanoch ani nevedeli, že nejaká priehrada existuje.

 

O dva mesiace sme na súťažiach v PTZ získali tri medaile a postup na majstrovstvá Slovenska.




Ohodnotiť článok:
Komentáre (0)
Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa prosím prihláste.