novinar.sk novinar.sk Zend_Feed_Writer 1.9.7 (http://framework.zend.com) http://novinar.sk Ako médiá varia Vianoce Wed, 05 Nov 2014 09:50:00 +0100 http://novinar.sk/clanok/ostatne/432/ako-media-varia-vianoce http://novinar.sk/clanok/ostatne/432/ako-media-varia-vianoce Lenka Novotná Lenka Novotná O tom, že od októbra máme v televízii Vianoce sa už popísalo a povedalo toľko, že sme si už na to aj celkom zvykli. Podobne ako na veľkonočné vajíčka a kuriatka tesne po nich. Vo svojom článku vám nebudem sľubovať elektroniku zadarmo ani žiaden zlatý stavebný materiál. Dokonca nebudem médiá ani obviňovať, ani obhajovať.


S médiami a mediálnymi obsahmi sa stretávame každý deň, len čo otvoríme oči. Budík nás zobúdza známou skladbou, ktorej videoklip je jedným z mediálnych žánrov, raňajkujeme produkty, ktoré denne vídame v reklamách, cestou do práce či do školy míňame desiatky plagátov, reklamných tabúľ a billboardov. Nehovoriac o samotnej televízii, rádiu, novinách, časopisoch či fenoméne súčasnosti, internete. Odvšadiaľ sme atakovaní mediálnym vplyvom, či už priamym alebo nepriamym. Priamy vplyv som vám práve predstavila. Nepriamy sa často prejavuje napríklad pri sledovaní populárnych seriálov. Ak sa vám už stalo, že ste v konkrétnom seriáli videli hercov používať konkrétny produkt či spomenúť určitú službu len tak, akoby to mali napísané v scenári, v skutočnosti je to len jednoduchá reklama. Funguje to aj naopak. Tvorcovia reklám radi využívajú známe osobnosti na to, aby „posolstvo“, ktoré reklama ponúka, pôsobilo čo najdôveryhodnejšie.                                           

Tento rok sa mediálne Vianoce začali už 15.októbra skutočne originálnou opernou áriou druhého najväčšieho mobilného operátora. Niet sa čo čudovať, veď najväčší boj o zákazníkov sa začína stále pred Vianocami.  Aj keď, úprimne, po asi stodvadsiatom videní tejto reklamy máte pocit, že vám dotyčná spievajúca dáma čoskoro „vylezie“ dokonca aj z chladničky.

                                     
No, nejde ani tak o samotné reklamy, ako o zvláštny pocit, podobný pritlačeniu k múru, ktorý sa vynára po ich sledovaní. V okamihu, keď vám medzi spravodajskými blokmi televízia už po niekoľký raz „zaspieva“, že tu máme Vianoce, v hlave sa vám rozbliká „varovná kontrolka“, ktorá funguje podobne ako poznámkový blok. Odrazu si začnete v hlave vypočítavať, kedy sú vlastne Vianoce, čo všetko bude potrebné kúpiť a podobne. V danom okamihu nejako pozabudnete na to, že je ešte len začiatok novembra a podvedome sa stotožňujete s reklamou. Zdá sa, že presne o to ide všetkým firmám, propagujúcim produkty a služby. Prísť s ponukou ako prví, aby sa k nim zákazníci hrnuli s vidinou, že všetko budú mať vybavené v predstihu a vyhnú sa stresu. No v skutočnosti je to veľmi šikovná kamufláž, za ktorou sa neskrýva nič iné, ako túžba po zisku. A o to, v konečnom dôsledku, ide všetkým.

                                                 
Veľmi sa mi páčia reakcie ľudí, ktorí si na sociálnych sieťach vymieňajú dojmy z reklám všeobecne, či už ide o domáce alebo zahraničné. Niektorým sa páčia, iní ich kritizujú, závisí to najmä od vkusu spotrebiteľa a sympatií, ktoré v ňom vyvoláva konkrétna firma, produkt či služba. A je to správne, pretože aj my sme tvorcovia mediálnych obsahov, hoci si to často neuvedomujeme. V podvedomí sa s nimi buď stotožňujeme, alebo ich úplne ignorujeme. Najlepšou cestou je však výber medzi množstvom, ktoré máme k dispozícii.
Je podstatné médiá prijímať, ale zároveň si z nich vybrať len to, čo považujeme za podstatné. To, že sa „mediálne Vianoce“ už dávno začali, predsa neznamená, že zajtra je 24. december. Práve týmto spôsobom sa nám často zdá, že čas beží čoraz rýchlejšie a my nevieme, kam skôr skočiť. Doslova.    

                                                                                                   
Keďže sa médiám aktívne venujem, osobne som si na mesiac november vyhlásila takzvané „predvianočné moratórium“. To v praxi znamená, že aj keď sa pôsobeniu reklám nijako nevyhnem, registrujem ich, no nijako bližšie sa nimi nezaoberám.
Neriešim, čo ponúkajú ani ich cielene nevyhľadávam. Len jednoducho nechám tridsaťsekundový spot dohrať a dospievať a nesústreďujem sa naň.
A v čom mi to pomôže? No, minimálne v tom, že budem žiť v prítomnosti a nie duchom kdesi medzi regálmi vo vianočne naladených hypermarketoch. Priestor na vianočnú prípravu si nechávam na 30.november, ktorým sa začína adventné obdobie.  

Zapálením prvej adventnej sviečky odštartujem tohtoročnú vianočnú prípravu spolu so želaním, aby marketingový ošiaľ neubral z vianočnej atmosféry ani štipku a aby ľudia nezabúdali, že tie pravé Vianoce sú v ich srdciach a nie v nákupných vozíkoch.


Elly
Foto: pbs.twimg.com

 

 

]]>
Nerušiť! ViaNocujem. Fri, 26 Sep 2014 22:00:00 +0200 http://novinar.sk/clanok/ostatne/423/nerusit-vianocujem http://novinar.sk/clanok/ostatne/423/nerusit-vianocujem Lenka Novotná Lenka Novotná Vianoce sú totiž o 3 mesiace. 

Koniec koncov, koho to prekvapuje, veď aj škola sa tento rok opäť začínala tesne po odložení vysvedčenia. Vôbec by ma to nemalo prekvapovať, no aj tak sa vždy pri prezeraní reklamných letákov príjemne bavím. Iste, viem o čom je marketing, zmarenie trhovej konkurencie, prísť s najlepšou ponukou úplne sčista-jasna, upútať, presvedčiť a blá blá ďalej.

Ale je september. Respektíve jeho druhá polovica. Ako sa má človek tešiť na najkrajšie sviatky roka, keď o nich dookola počúva tri mesiace vopred? Len predvčerom sa niektorým vysokoškolákom začala škola. A dnes mám ísť do obchodu, nakúpiť čokoládových Mikulášov a až do 24.decembra sledovať, ako im bledne čokoláda. Nič proti bielej čokoláde, samozrejme. 

Nemusím nikam ísť a ani nepôjdem. Zatiaľ. 

Budem statočne odolávať nátlaku obchodných reťazcov a budem odhodlane bojovať s nutkaním púšťať si Mariah Carey s jej nesmrteľným vianočným hitom, až pokým ho 3.novembra nezačnú vyspevovať všetky väčšie supermarkety.

Vyhlasujem si "predvianočné moratórium", až pokým Vianoce nebudú aktuálne, t.j. do prvej adventnej nedele.  Potom sa na ne začnem naozaj tešiť.

Potom si kúpim televízny program a budem pri telke spamäti recitovať Tri oriešky pre Popolušku. Potom budem zo špajze kradnúť vanilkové rožteky a vysávať z koberca umelé ihličie. Potom to bude to pravé orechové, vanilkové, škoricové, voňavé, chrumkavé, radostné, láskyplné a čo ešte? No, predsa pokojné :)

A to predsa všetci chceme. Až potom.

Ale teraz idem spať. ViaNocovať.

A ak ma opäť niečo zobudí, spálim to prskavkami z minulého roka.

Elly

 

foto: blog.coastalhome.com.au

 

]]>
Letná skepsa Mon, 16 Jun 2014 17:07:00 +0200 http://novinar.sk/clanok/ostatne/351/letna-skepsa http://novinar.sk/clanok/ostatne/351/letna-skepsa Lenka Novotná Lenka Novotná Jún so sebou prináša množstvo plánov na leto, na dvojmesačné prázdniny, ktoré niekedy ubehnú rýchlejšie, než stačíme registrovať, že sa vôbec začali.

Ale polovica júna znamená číre šialenstvo. Odrazu vám na monitore počítača naskakujú bannery a pútače s najrozličnejšími zahraničnými brigádami a stážami, ponukami cestovných kancelárií, tábormi, reklamami na hriešne dobré zmrzliny, plavky z výpredaja či prípravky na opaľovanie. Hm, lákavé. Ale oveľa lákavejšie je ignorovať všetko naokolo a urobiť po svojom. Zbaliť sa a odísť na vlastnú päsť niekam, kde to žije. 

Nad touto geniálnou myšlienkou rozmýšľam po zistení, že moja letná brigáda je ešte stále nedoriešenou záležitosťou, opaľovací prípravok už pol roka po záruke a momentálne by mi bodla nejaká tá mrazená dobrota. A k tomu piesok, more a vyložené nohy. No namiesto toho mám kávu, hŕbu času a z hlavy vyfučané všetky nápady.

V takýchto chvíľach sledujem sociálne siete, zisťujem, kto kde zakotvil, kam sa chystá a lajkujem fotky z dovoleniek niektorých svojich priateľov, ktorí si už plnými dúškami užívajú aktívne ničnerobenie. 

Je ťažké sa rozhodnúť a pohnúť sa vpred, ak ste dennodenne bombardovaní tisíckami ponúk a očakávaní. O to väčšmi v lete, keď po skúškovom šialenstve netúžite po ničom inom, iba po tom, ako konečne na svojej ľavej hemisfére stlačíte tlačidlo OFF a na niekoľko dní prestanete myslieť.

Ak si chcete splniť svoj celoživotný sen, nemôžete zaspať na vavrínoch. Vlastne, môžete, ale nemali by ste. Mali by ste využiť každú príležitosť, chytiť sa každej slamky (hoci aj bez koktejlu) a posúvať sa na svojej vlastnej osi úspechu. Hľadať, písať, odpisovať, prepisovať, škrtať, telefonovať a zisťovať. Jednoducho, urobiť všetko preto, aby ste na konci leta nezbierali len chutnú úrodu z babičkinej záhradky, ale aj zo svojho snaženia. Leto je na to výbornou príležitosťou a ešte lepším časom.

Lenže, čo vám zaručí, že to všetko pôjde presne podľa šablóny vašich predstáv a očakávaní? Hm, pochybnosti to asi nebudú. Ani pekné počasie. Ale optimizmus je už lepší. Veď, ak to nepôjde doprava, tak naľavo to už bude určite fajn.

Keď mi minule kamoška rekapitulovala svoje vlaňajšie leto, bezradne sa na mňa pozrela a sťažka vydýchla: "Mám pocit, že som ešte nič poriadne nezažila." Tak sme skočili do kaviarne, dali si ľadové frappé a o dva dni neskôr jej napísal obsluhujúci čašník.

Náhoda? Možno. Nazvite to ako chcete, ale je to ten najjednoduchší príklad toho, že ak si myslíte, že ste doteraz nič svetoborné neurobili alebo nezažili, stačí sa poobzerať okolo seba. Nemyslím tým hneď novú lásku (aj keď ani to nie je vylúčené),ale možno niečo, čo sa zaprie do vášho chrbta a bude vás tlačiť ďalej, keď sa zdá, že ste zamrzli na jednom mieste, ako reklamy našich mobilných operátorov.

Želám vám, aby ste v lete boli všetko, len nie skeptickí, všetko, len nie pesimistickí a všetko, len nie osamelí. Nech sú nasledujúce mesiace pre vás dňami slnka, relaxu, sladkých letných lások a nech to ničnerobenie neberiete úplne doslovne ;)

Elly

]]>
Vždy pripravený! Thu, 16 Jan 2014 11:51:00 +0100 http://novinar.sk/clanok/ostatne/260/vzdy-pripraveny http://novinar.sk/clanok/ostatne/260/vzdy-pripraveny Lenka Novotná Lenka Novotná Poznáte to. Nový rok, celá kopa novoročných predsavzatí a rozpis plánov na celý nadchádzajúci rok. Niektorí sa chystajú na svadbu, iní na príchod nového človiečika, ďalší majú pred štátnicami či maturitami. Zas sme o rok starší, pribúdajú nové vrásky, starosti, radosti i nové príležitosti. Ktovie, niektorí možno zmenia pracovné miesto, ďalší školu a poniektorí možno zažijú niečo, čo sa veľkými písmenami zapíše do kroniky ich života. Možností je veľa. Aj plánov a predsavzatí. Lenže s ich naplnením je to ako s tohtoročným snehom. Buď príde, alebo nepríde.                                                    

Je skvelé plánovať veci dopredu, zapisovať si ich do diára a potom si v mysli vyrobiť „trhací kalendár“ a odpočítavať, koľkokrát sa ešte treba vyspať, aby prišla konkrétna situácia a deň, na ktorý toľko čakáme. Podobne je to aj s deťmi a ich nekonečným očakávaním Vianoc. Alebo Mikuláša. Alebo oboch dohromady.        

Ak si už nejakú udalosť, povedzme oslavu, dobre naplánujete, a svieti vám v kalendári ako výstražný signál, čo urobíte ako prvé? Samozrejme, pozvete si hostí. Rodinu, zopár priateľov a možno aj nejakých známych z práce. Následne rozbijete prasiatko alebo celú výplatu a rýchlosťou svetla hádžete do vozíka v supermarkete všetko, čo vám príde na um. Aj to, čo nepríde, ale bolo by dobré to mať doma, však sa to ešte zíde. Potom listujete všetky svoje fascikle s receptami a hľadáte ten najväčší, najchutnejší a najšľahačkovejší koláč, aký v cukrárskom cechu existuje, len, aby ste sa blysli pred hosťami. Lebo, povedzme si úprimne, žiaden kompliment nepoteší tak, ako ten, ktorý je adresovaný šikovnej gazdinke. A potom už len upratujete. Všetko a všetkých. Od malých dekoračných vankúšikov na sedačke, až po zvedavé ratolesti, ktoré sa vám pletú popod nohy a chcú vám pomôcť, aj keď ste im minimálne dvestokrát povedali, že vám najviac pomôžu vtedy, keď si poslušne sadnú k televízoru a nebudú zavadzať.                                                                                

Lenže je tu ešte niečo, čo môže zavadzať. A, v podstate ani nie tak zavadzať, ako zničiť celú vašu snahu, upratovanie a pečenie dohromady. S uvedením príkladu je to pri takýchto udalostiach, ako je vyššie opísaná, celkom ľahké. Napríklad sa pokazí rúra, hostia odvolajú návštevu alebo nedajbože, ochorejú deti. A čo sa stane potom? V prvom prípade bude hrať svoju rolu nervozita a stres, v druhom sklamanie. V treťom sa doslova „vykašlete“ na celú oslavu a jediné, čo bude pre vás v danej chvíli prioritou, sú vaše deti.                                                      

Názorných príkladov na neočakávaný zvrat udalostí je veľmi veľa. Mohli by sme o nich hovoriť donekonečna. No vážnejšie neočakávané situácie vedia prekvapiť, vystrašiť aj poriadne vystresovať. Objavia sa tak nečakane, že ani nestihneme adekvátne zareagovať. V šoku len akosi podvedome prijímame fakt, ktorý bol doteraz len akýmsi strašiakom, ktorý visel niekde vo vzduchu nad našimi hlavami. Odrazu je nám jedno či máme upratané, napečené, ako sme oblečení. Je pravda, že človek sa nad plynutím života bližšie nezaoberá, ak všetko klape. No ak príde náhla zmena, zmeravie, pretože na to nebol pripravený.                                    

Isté veci si uvedomíme až vtedy, keď sa nás bytostne dotýkajú. Zrazu začneme premýšľať hlbšie a emotívnejšie. Po prvotnom šoku rozoberáme to, čo sa stalo a pritom rozmýšľame, čo sme ako urobili a mohli sme urobiť lepšie. Alebo opäť riešime budúcnosť. Zas a znova plánujeme, robíme unáhlené závery a vidíme akosi dopredu. Veď čo ak...                       

Ale to najdôležitejšie prichádza až neskôr. Po niekoľkých dňoch začneme uvažovať nad najdôležitejšou otázkou, a síce, prečo nám naše plány nevyšli a čo sme urobili zle. Možno sme sa len príliš snažili a videli pohár skôr poloplný než poloprázdny. Vtedy si uvedomíme, že to, čo sa deje, nevieme ovplyvniť a začneme sa cítiť bezmocne. Veci sa zrazu dejú akosi mimo nás a my nevieme, čo s tým, nedokážeme ich ovplyvniť. A neplatí to len výlučne pri neočakávaných udalostiach.


A práve pri zvratoch, pri náhlom narušení denného pracovného stereotypu si uvedomíme, že možno naozaj existujú veci medzi nebom a zemou a že všetko sa deje tak preto, lebo to Niekto iný chce inak ako my. Je to Jeho plán. On posúva figúrky po šachovom poli. On poťahuje šnúrkami. On síce dopustí, ale nikdy neopustí.        

                                                   
Aj preto sú plány len relatívnym pojmom. Pretože nič na svete nie je stále a aj „zabehaný“ život sa v jednej chvíli môže zdať úplne zmenený. A aj budúcnosť je len taká, akú ju máme napísanú v Knihe života. Môžeme ju síce ovplyvniť, ale nikdy nie úplne zmeniť. Ani plánmi, ani kalendárom, ani snami. Môžeme sa len snažiť o to, aby sme zo seba vydali to najlepšie a neskôr sa tešili z toho, že sme pre svoje šťastie a život urobili úplne všetko. A, samozrejme, byť pripravený, aj keď to nie je vždy ľahké. Uvedomiť si, že všetko na svete sa deje preto, lebo sa to tak diať má a ak to nedokážeme ovplyvniť, nezostáva nám nič iné, ako to prijať. Žiť s Láskou, ktorá sa zrodila v jasličkách tak, ako keby bol práve tento deň naším posledným.

                 
Začal sa nový rok. Tajuplná 2014-tka, ktorá nám opäť prinesie do života veľa nového. Veľa smiechu a radosti, no možno aj problémov a starostí. A možno si v nej aj smútok nájde svoje miesto. No nikdy sa nenechajme vyviesť z rovnováhy a práve v takej chvíli ukážme svoju silu a vieru.  


Pretože duševná vyrovnanosť je to, čo nás robí odvážnejšími meniť veci, ktoré zmeniť môžeme a silnejšími prijímať veci, ktoré zmeniť nemôžeme. 

]]>
Detský plač za zatvorenými dverami Thu, 14 Nov 2013 20:36:00 +0100 http://novinar.sk/clanok/ostatne/230/detsky-plac-za-zatvorenymi-dverami http://novinar.sk/clanok/ostatne/230/detsky-plac-za-zatvorenymi-dverami Lenka Novotná Lenka Novotná Vtedy pochopíte, aké vzácne sú okamihy s ľuďmi, ktorých máme okolo seba a aký vzácny je život sám osebe. A aké zbytočné sú hádky, ktorými si život skracujeme o pár dní nerozprávania sa, nenávisti a zlosti. A pritom stačí len malý okamih a nestihneme sa ani rozlúčiť.                                                                                   

Druhého novembra sa však na celom Slovensku konali sväté omše nielen za duše našich zosnulých, ale aj za nenarodené deti, a to v rámci kampane s názvom Sviečka za nenarodené deti. Počas priebehu tejto kampane sme si mohli zakúpiť malú sviečku, špeciálne vyrobenú na tento účel a umiestniť ju do okna ako symbol pietnej spomienky. Všetci sme sa tak zjednotili v modlitbe za ochranu života.                                                                                                              

Prečo som si ako tému  vybrala práve túto spomienku? Nielen kvôli Pochodu za život, ktorý sa konal v septembri, ale aj kvôli príbehu, o ktorom som sa prednedávnom dopočula.                                                                                                                                           Totiž, v jednej z podvečerných relácií istej známej komerčnej televízie som pred týždňom sledovala naozaj veľmi zaujímavú reportáž. Týkala sa, samozrejme, dušičkového obdobia a samotnej Pamiatky zosnulých.      

Táto reportáž bola o dvoch mladých manželoch, ktorí veľmi túžili po bábätku. Keď zistili, že sa ich želanie po niekoľkých rokoch dúfania konečne splní, veľmi sa tešili a predstavovali si, ako bude ich dieťatko vyzerať, ako sa bude volať a ako im zmení život. Lenže ich radosť netrvala dlho. Dieťatko sa narodilo v 22.týždni a mŕtve. Rodičia, zarmútení z tejto smutnej udalosti, si svoje dieťa chceli riadne pochovať, a preto požiadali nemocničné oddelenie o vydanie telíčka ich bábätka. Žiaľ, jedna z lekárok ich odbila vetou: „Dieťa s váhou do 500 gramov je LEN biologický materiál.“                                          

A teraz nastupuje otázka: „Kam sa v takejto chvíli vytráca ľudskosť?“ Prečo sa niektorí ľudia, ktorým je dopriata istá autorita a miesto v spoločnosti a ktorí majú možnosť veci meniť, ohradzujú zákonmi a všakovakými nariadeniami len preto, aby sa odosobnili od takejto situácie a vyťahujú všetky možné zbrane len preto, aby nemuseli riešiť byrokraciu spojenú s daným prípadom? Kam sa v takýchto chvíľach vytráca ľudská dôstojnosť, úcta k životu, svedomie, súcit so zúfalými rodičmi, ktorí práve prišli o dieťa?! Prečo v našej spoločnosti, najmä vo veľkých inštitúciách ako sú úrady či nemocnice, neexistujú morálne zásady, ale iba zákony a nariadenia? Takto to predsa fungovalo za čias socializmu. Naozaj nemá ľudskosť v demokratickom štáte ešte stále svoje miesto?                                    

Koniec koncov, aj samotné zákony hovoria v prospech rodičov nasledovne: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (Zákon o pohrebníctve č. 131/2010 Z.z., § 3, odsek č.8)

 

 

 Mladým manželom ich dieťa nakoniec po mnohých „naťahovačkách“ s nemocnicou vydali, aby ho mohli pochovať, ale nechcela som v tomto článku poukázať len na samotný príbeh, ale na spôsob, akým sa odohral.                                                                                                                                                  

Je život ešte nenarodených detí pre nás naozaj len biologickým materiálom? Iste, jedná sa o telo dieťatka, nie o jeho dušu, ale ak je telo len akýmsi materiálom, prečo mu stále prejavujeme takú veľkú úctu, staráme sa oň a nakoniec ho pochovávame so všetkým, čo k tomu patrí?                           

Veď ešte zo samotnej biológie vieme, že medzi biologický materiál alebo, ak chcete, odpad, sa zaradzujú uhynuté zvyšky rastlín, húb a živočíchov. Keď som si do internetového vyhľadávača naťukala túto vetu, našla som plno článkov o kompostovaní. Človek nie je spomenutý ani v jednom. Tak odkiaľ máme takéto pochybné informácie s nulovou pravdivosťou?                                                          

Je možné, žeby človek nazýval vlastný život odpadom a pristupoval k nemu tak nezodpovedne? To sotva. Nikto, koho by sa udalosť opísaná vyššie týkala, by niečo také nevyslovil. A život dieťaťa pred narodením, je predsa takisto životom. Nič viac a nič menej.                                  

Preto sa naozaj niet čo čudovať, že sa na Pochode za život tento rok zúčastnilo také veľké množstvo ľudí. Za úctu k životu je potrebné bojovať, a to všetkými dostupnými prostriedkami.

Pretože raz môže byť pre niekoho aj ten náš život len biologickým materiálom, len akýmsi vzácnym, no predsa nedoceneným veľdielom.

Lenka Novotná/ foto: zena.pravda.sk

]]>
Keď úsmev nie je šifrou a problémy tabu Fri, 06 Sep 2013 21:52:00 +0200 http://novinar.sk/clanok/ostatne/198/ked-usmev-nie-je-sifrou-a-problemy-tabu http://novinar.sk/clanok/ostatne/198/ked-usmev-nie-je-sifrou-a-problemy-tabu Lenka Novotná Lenka Novotná A keď sa už aj stretnete, žasnete nad tým, ako sa všetko za tých zopár časových jednotiek zmenilo. Z údajne nerozlučnej masy ľudí zostalo len zopár. Zopár takých, ktorým na vás stále záleží a tešia sa, že vás znova vidia. A vy v tej chvíli hodíte všetky trable za hlavu a opäť sa tešíte zo života, aj napriek tomu, že vám uštedril zopár zaujímavých lekcií.

Novinky z vysokoškolského prostredia slovenských veľkomiest vás dokážu úplne odreagovať a vy sa ani nenazdáte a prestanete riešiť všetko, čo vás trápilo alebo nad čím ste rozmýšľali dovtedy, kým vás vaši priatelia nevytrhli zo začarovaného kruhu plného bludných myšlienok. Odrazu môžete byť sami sebou, usmievať sa a otvorene hovoriť o svojich dojmoch, zážitkoch, problémoch či spomienkach.

Pretože praví priatelia vás neodsúdia. Ochotne vás vypočujú a s radosťou a veľkou dávkou sarkazmu budú nadávať na vášho šéfa v práci alebo neochotnú predavačku v potravinách.

Iste máte aj vy svoj okruh známych. Či už sú to spolužiaci v škole, kamaráti z partie alebo online priatelia na facebooku. Všetkých týchto ľudí by sme mohli ľahko nazvať priateľmi. Veď sú predsa stále s nami, pomôžu keď treba, poradia...Alebo len tak idú s nami von.

 

 Je ľahké niekoho označiť nálepkou „Priateľ“, ale...

Je tým priateľom naozaj? Alebo len hrá hru jedného herca, na ktorú mu netreba ani javisko či scenár? Dá sa jeho priateľstvo nazvať priateľstvom v pravom slova zmysle? Alebo sa za ním skrýva tieň pretvárky a klamstva?

Iste, je ľahké tvrdiť: „Som predsa tvoj priateľ. Môžeš mi povedať úplne všetko.“ Ale má to háčik. Len čo sa svojej údajne „bútľavej vŕbe“ zdôveríte aj s najväčšími tajomstvami, tá (vzhľadom na svoju povahu alebo "ukecanosť") na 90% toto tajomstvo neudrží v tajnosti.

A prečo? Lebo okrem vás má aj iných „priateľov“. A ak sa jedného dňa stane, že bude medzi vami menšia výmena názorov a vy dotyčnej osobe už nebudete vyhovovať, s čistým svedomím všetky vaše problémy hodí na plecia iného človeka. Reťazová reakcia.

 A čo zostane vám? Sklamanie a presvedčenie, že na svete už neexistujú dôveryhodní ľudia a historky o spriaznených dušiach sú dávno len výplodmi fantázie Anny zo Zeleného domu.

Je ťažké nájsť človeka, ktorému môžeme úplne dôverovať a vyrozprávať sa mu. Nestačí hoci len rovnaké znamenie vo zverokruhu, niekoľko spoločných záujmov či spoločné trávenie voľného času.

Niekedy je možno potrebné toho "prehrýzť" oveľa viac než je potrebné. Občas musíte čeliť niečomu, čo ani vy sami nedokážete celkom presne identifikovať. Odrazu len zistíte, že ten prázdny priestor, ktorý ste len pred chvíľou mali naplnený dôverou, spokojnosťou a radosťou, sa zrazu nedá opäť zaplniť.

Ak chcete vygumovať napísané, vezmete si gumu. Ak chcete vygumovať priateľstvo, postačí pár kvapiek závisti, za hrsť klamstva a všetko to premiešať pretvárkou.

Tieto nástrahy sa zvyčajne pripletú do cesty vtedy, keď ich najmenej očakávame. A pocit, ktorý po nich zostane sa podobá obliatiu ľadovou vodou. Zrádzajú nás ľudia, ktorí boli na chvoste zoznamu podozrivých. Na polenách, ktoré nám hádžu pod nohy je ťažké balansovať, pretože údajní „priatelia“ poznajú naše svetlé ale aj temné stránky. A presne vedia, ktorú zbraň vytiahnuť.

Ak ale máte pri sebe človeka, ktorému dôverujete najviac na svete a ste ochotní zaňho položiť aj ruku do ohňa, vážte si ho. Takých na svete nie je veľa.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že najkrajšie okamihy v živote prichádzajú nečakane, bez ohľadu na to, či ich čakáme alebo nie. A aj ľudia sa v našich životoch objavujú a znovu odchádzajú. Niektorí v nás zanechajú stopu po svojej prítomnosti, na iných si už nikdy ani len nespomenieme.

Ozajstné priateľstvo sa nedá nájsť. Priateľstvo sa „pripletie“ do života samo od seba. A takisto bez ohľadu na to, či ho čakáte alebo nie. Možno naňho narazíte v škole, na chodníku pred obchodom alebo na nejakej sociálnej sieti.

A ako ho spoznať?  Pomôžem si citátom z knihy Malý princ od  Exupéryho: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

Čo dodať na záver? Už len to, že ak svojich ozajstných priateľov máte, buďte za nich vďační. A ak nie, tak vám želám, aby ste priateľstvo neprehliadli. 

Nenasadzujte si okuliare z najlepších optík a nemusíte ani otvárať oči...

Postačí, keď otvoríte svoje srdce.

 

 

]]>
TY sa s nami nemôžeš hrať! Tue, 03 Sep 2013 15:09:00 +0200 http://novinar.sk/clanok/ostatne/196/ty-sa-s-nami-nemozes-hrat http://novinar.sk/clanok/ostatne/196/ty-sa-s-nami-nemozes-hrat Lenka Novotná Lenka Novotná To som si pomyslela aj v pondelok, keď som s akousi nostalgiou poslala prázdniny do minulosti prevrátením strany v nástennom kalendári. O pár minút som z televízie začula zvučku známej rannej relácie. Všetci boli vo vytržení, lebo pripravovali živý vstup z istej bratislavskej školy, kde sa práve oficiálne otváral nový školský rok. Po odvysielaní reportáže moderátori predstavili divákom nové trendy v pomôckach do školy a za kuchynským pultom kuchár radil, ako navariť chutný obed pre školákov.         

Vstupy sa striedali, až ich zavŕšil rozhovor s jednou mladou redaktorkou tmavšej pleti. Nebudem ju predstavovať, pretože v tomto článku nezohráva dôležitú úlohu jej meno, ale rozhovor, ktorý s ňou urobili moderátori. Redaktorka rozprávala o svojom prvom dni v škole, o tom, ako ju zvládala  a ako sa jej život vyvíjal v rodine, kde je otec černoch a mama beloška.            

Priznám sa, že sa mi miestami nechcelo veriť, že hovorí o sebe. Pretože kvôli tomu, že je mulatka, ju celé detstvo v škole šikanovali a to nielen slovne, ale aj fyzicky. Moderátori sa pretekali v otázkach a po každej odpovedi konštatovali, že deti vedia byť kruté. Tento päťminútový vstup ma natoľko zamestnal, že som pár minút po skončení relácie ešte stále rozmýšľala nad tým, čo som práve počula. A preto som sa rozhodla napísať tento článok.

Druhý september zavrel bránu za dlhými letnými dňami plnými oddychu a zábavy a odštartoval nový školský rok, ktorý bude opäť trvať desať mesiacov. Pre žiakov a študentov to znamená zas a znova stereotypné vysedávanie v laviciach, plnenie povinností a menej voľného času. Preto, keď sa väčšiny zo školákov opýtate, či sa tešia do školy, odpovedia, že len na prestávky alebo kamarátov. Alebo oboje.

A práve tu, na školských chodbách, v uzavretých triedach a po vyučovaní sa stretávame s problémami, ktoré často zostávajú nevypovedané a nevyriešené. Múry školy veľakrát zakrývajú skutočný príbeh, ktorého dej sa jednoducho „zametie pod koberec“ a nikoho nezaujíma.                                                                                                             

V súčasnosti žijeme v spoločnosti, kde nikto nechce mať nič spoločné s problémami. Každý chce mať dokonalý bezstarostný život a od reality, ktorú vidí v televízii dáva ruky preč, pretože si myslí, že sa ho to netýka. A to je problém dnešného moderného človeka. Myslieť si napríklad, že keď je Sýria ďaleko, hrozba vojny sa ho netýka. Alebo v tomto prípade, že sú jeho deti milé a zlaté a pritom sa ich v škole spolužiaci boja. Zo zjavne roztomilých anjelikov sa nesprávnou výchovou stávajú malí tyrani, ktorí, ak sa nezačnú ohýbať v detstve, v budúcnosti z nich pôjde strach a dôsledkom svojho správania skončia na pokraji zúfalstva alebo na troskách rozpadávajúceho sa života.

Príčin môže byť hneď niekoľko. Najčastejšie sa opakujúcou bývajú nezhody v manželstve rodičov. Ak sa manželia hádajú alebo častujú verbálnymi či dokonca fyzickými útokmi, nemôžu čakať, že to ich dieťa neovplyvní. Deti sú ako biely kancelársky papier, na ktorý keď niečo napíšete perom, len veľmi ťažko to zmažete tak, aby bol opäť snehobiely. Spomienky a obrazy, ktoré si zachovali z vášho príkladu, sa s nimi budú ťahať celý život. Rodičia sú predsa prvým vzorom pre dieťa, ktoré ako špongia nasáva všetko, čo počuje a vidí. Určite sa aj vám niekedy stalo, že ste boli na návšteve u známych a vaše malé dieťa zrazu z ničoho nič povedalo, povedzme, nejakú nadávku. Okamžite ste zbledli a v duchu sa pýtali, odkiaľ to má. Ale úprimne, kde inde sa malé dieťa pohybuje, ak nie v domácom prostredí a v prítomnosti rodičov?

Ak vidí rodičov, ktorí sa k sebe správajú neúctivo, netolerantne, ba až nemorálne, nemôže inak, len ich napodobňovať, pretože v živote nevidí lepší vzor a nikto ho nenaučil byť dobrým človekom. A aj preto rozvodovosť na svete zo dňa na deň rapídne stúpa. Je to ako začarovaný kruh plný kriku, sĺz a bezradných detí, ktoré zrazu nevedia, prečo sa každý mesiac musia striedať pri mame a otcovi, keď boli doteraz všetci spolu.

Hovorí sa, že najlepšia obrana je útok, a preto si svoju bezradnosť kompenzujú tým, že si túžia dokazovať svoju výnimočnosť. Je to pochopiteľné, ak sa im v detstve dostalo málo uznania či pochvaly. V novom školskom roku by sme preto na pozornosť nemali upozorňovať len samotných vodičov, ale najmä všetkých rodičov.                                                             

Práve nedostatok pozornosti je druhou príčinou, prečo sa niektoré deti nevedia vpratať do kože. Svoju dôležitosť si tak budujú silou. A kto je lepšia obeť ak nie spolužiak či spolužiačka, ktorí sa v triede nejako odlišujú? Či už farbou pleti, vierovyznaním, pôvodom alebo hoci len lepšími známkami.

Inakosť je v súčasnosti viac problémom ako výnimočnosťou. Ak sa pýtame prečo, nájdeme tretiu a najzávažnejšiu  príčinu zlej výchovy, a tou je málo času, ktorý s deťmi rodičia trávia. Deťom chýba pochopenie, rozhovor, zdôverenie sa, pohladenie, úsmev a istota, že sú pre svojich rodičov to najcennejšie, čo v živote majú. Mnohokrát stačí len krátky rozhovor pred spaním o tom, ako bolo v škole, čo je nové, čo dieťa trápi alebo čo sa mu podarilo. Láskavé pohladenie je takisto zázračným liekom na ubolenú detskú dušu. Koniec koncov, skutky väčšinou povedia viac ako samotné slová.

Väčšina dospelých si myslí, že deti netreba zaťažovať vážnymi vecami, vraj sú na to príliš malé, nechápu to a je to zbytočné. Lenže nič, čo dieťaťu poviete, nie je zbytočné. Všetko sa mu zapíše do pamäti a ak sa v živote s niečím stretne, bude na to vedieť adekvátne reagovať.

Ak dieťa dokážeme varovať pred všakovakými nebezpečenstvami, prečo s ním nerozoberieme aj témy, ako sú empatia, tolerancia a vzájomné rešpektovanie sa? Prečo sa aj v katolíckych rodinách zamlčiava niečo také dôležité? 

Je potrebné deťom vysvetliť, že keď sa v živote stretnú s človekom inej pleti, vierovyznania alebo so znevýhodneným zdravotným stavom, nemajú ho odsúdiť, ale popremýšľať, ako by sa asi cítili ony, keby boli terčom nevhodných poznámok všetkých naokolo. Učme ich, ako podať pomocnú ruku a nie, ako ukazovať prstom.

 

Skúsme deťom venovať viac zo svojho času, skúsme ich pozorne počúvať a aj malé zmeny v ich správaní radikálne prehodnotiť. Pretože všetko, čo v živote detí zanedbáme, sa nám vypomstí na našej vlastnej budúcnosti.

]]>
O kvalitnej hudbe, pomarančovom pive, papierových srdiečkach a naozaj, ale naozaj dobrom festivale =) Tue, 30 Jul 2013 13:32:00 +0200 http://novinar.sk/clanok/ostatne/171/o-kvalitnej-hudbe--pomarancovom-pive--papierovych-srdieckach-a-naozaj--ale-naozaj-dobrom-festivale-- http://novinar.sk/clanok/ostatne/171/o-kvalitnej-hudbe--pomarancovom-pive--papierovych-srdieckach-a-naozaj--ale-naozaj-dobrom-festivale-- Lenka Novotná Lenka Novotná

Na prešovský Dobrý festival som sa tešila celý rok. Nie kvôli pollitru nového Radlera, ktorý vymyslel šarišský pivovar, ani kvôli fakt skvelej hudbe, ktorá vami pulzuje už v momente, keď ukážete SBS-károvi vstupenku, ani kvôli najlepšiemu koncertu IMT Smile za môj doterajší, terajší, aj budúci život.

Okej, práve ma začali svrbieť prsty, tak sa radšej priznávam.

Tešila som sa PRESNE na tie tri bodíky programu, ktoré som predchvíľu vymenovala. Jednoducho, ak na nejaký festival idete prvýkrát a fakt to stojí zato, musíte ísť aj na druhý ročník, lebo potom by ste ľutovali aj nos medzi očami. 

No uznajte, kde na jednom mieste nájdete toľko naraz spievajúcich ľudí a Táslera v životnej veľkosti, ako spieva, že vám chcel ponúknuť viac a viac a viac?! :)

Prešovský amfiteáter má jednu zvláštnosť. Keď tam jednoducho vojdete a čakáte, že to bude úplne skvelý večer, tak taký aj fakt bude. Aj keď niekoľko hodín pred festivalom začne liať ako z krhly a organizátori majú plné ruky práce s tým, aby vystúpili interpreti načas, oplatí sa počkať a vydržať až do deviatej, pretože len vtedy sa začína pravý festivalový večer. Vy si zatiaľ môžete dopriať poriadny polliter pomarančového piva, sŕkať penu a vychutnávať si závistlivý pohľad násťročných mladých tesne pred pätnástkou, ktorí s kofolou v ruke brázdia stánkami olemovaný areál.

Neviem ako ostatní, ale ja si na festivale prídem na svoje vtedy, ak sa vyspievam tak, že na druhý deň ráno len bezmocne šepkám rodičom, že chcem na raňajky cereálie. Totiž, hlasivky toho veľa nevydržia a v spojení s prekrikovaním hudby, aby ste mohli zistiť, či v stánku s jedlom dávajú k obloženej žemli aj kečup, sú priam vyšťavené.

No aj keď cez deň len netrpezlivo poklepkávam nohou a nesmelo si pospevujem s ostatnými vystupujúcimi, večer, keď nastúpi moja obľúbená prešovská kapela, nedá mi to nespievať. Známe, aj nové skladby, ktoré majú chalani naozaj dobre načasované. Jedna skladba nadväzuje na druhú, až máte pocit, že je to všetko jedna veľká hromadná hymna.

A ak už nie výlučne kvôli tomu, tak aspoň preto, lebo polovicu vystúpenia spieva amfiteáter a Ivanovi Táslerovi ostáva už len hltať atmosféru a cítiť ten hrejivý pocit niekde v hrudníku, že ak by mu, nedajbože, vypovedal hlas, tak vonkoncom nič nie je stratené a publikum za neho bez problémov odspieva, že ľudia vôbec nie sú zlí :)  

A čo by to bolo za Východniarov, keby nemali dobré srdcia. Chalani z kapely sa spievajúcim Prešovčanom aj Košičanom, aj iným -čanom odvďačili tak, že na nich vysypali poriadnu kopu papierových srdiečok v prešovskej červeno-bielej kombinácii.

Možno sa zdá, že v tomto článku nepíšem o celom festivale, ale len o koncerte IMT Smile, no nič proti ostatným účinkujúcim. Môžem spomenúť minimálne troch ďalších, ktorí mi spríjemnili deň, a to Chiki Liki Tu-a, Heľenine oči a Lukáš Adamec. Veď, koniec koncov, každý sa na festivaloch tešíme na svojich obľúbencov, takže proti gustu žiaden dišputát ;)

A tak 21. a 22. jún 2013 boli dňami, keď môžem s istotou povedať, že som si užívala letnú atmosféru a skvelý hudobný večer, spojený nielen s  vynikajúcimi umelcami, ale najmä pohodovými ľuďmi, bez ktorých by žiaden festival nebol to pravé orechové :)

 

Elly / foto IMT Smile-official facebook page

]]>